Autor: Pavol Andaházy

Pavol Andaházy sa viac ako 10 rokov aktívne venoval speleologickému výskumu Prosieckej doliny. Žiaľ jeho plodnú prácu prerušila tragická smrť 20.1.1945 a nestihol dokončiť svoje dielo. (Peter Holúbek a Miroslav Kováčik: Sinter 2/1994, Liptovský Mikuláš s. 58-60). V roku 1940 napísal Andaházy rukopis o objavných prácach v Prosieckej doline, ktorý neupadol do zabudnutia najmä vďaka Petrovi Holúbkovi. Spolu s Miroslavom Kováčikom prepísal tento rukopis a v skrátenej forme ho uverejnil v Sintri 2/1994, a v Sintri 3/1994. Tu uvádzame jeho celú verziu.

Prosiecka dolina a jej okolie

Vstup do Prosieckej doliny, foto V.Benický – 50.-60.roky

Ked cestujeme vlakom cez Liptov, tak medzi Ružomberkom a Mikulášom na sever od stanice Parižovce môžeme jeden samotný vrch vidieť, to je Prosečná. Na západnej strane tohto vrchu je jedna skalnatá dolina, nám padne do oka. Toto je turistom dobre známa, pre krásnu divoromantiku samotná Prosiecká dolina. Ked si urobíte výlet do tejto doliny, tak hneď na kopci vás prekvapia tie dve paralelne sa ku nebu dvíhajúce vápencové steny, medzi ktorými je jedna úzka cesta a ešte uší upokojujúc tečúci lesný potok, ktorý sa valí v jeho do skaly vylízanej.

Prosiecka dolina a jej okolie

Asi po pädesiatich metroch sa dolina volačo rozšíri a skoro päť kilometrov medzi najfantastickejšími vápencovími tvarmi vedie cesta na lúku Svorad a tam otial do obce Veľké a Malé Borové.
Predtým ako by sme na Svorad prišli zase sa dostaneme do takej skalnej pukliny jako na začiatku s tým rozdielom, že tu nieto potoka, ale mesto toho jeden až 45° sa dvíhajúci most, ktorý cez tmavú hlbokú trhlinu vedie a kým na začiatku doliny okolo potoka a po skalách len cíperky a skalné kalichy rastú, zatiaľ tu tisíc a tisíc koketuje s turistom. Nie jedného bolí srdce, že sa musí uspokojiť len s tým volajúcim koketovaním, lebo tak vysoko sú tie lásku slubujúce usmievajúce sa biele skalné hniezdá, že ich dočiahnuť nemôže.

Prosiecka dolina a jej okolie

Lúky na Svoradi. V pozadí Západné Tatry so Sivým vrchom – 20.8.2005

Ked geologickým okom skúmate túto dolinu tak musíte ihned na to presvedčenie prísť, že tento ohromný vápencový masív mohutný viacposchodový jaskynný labyrint skrýva v jeho tele. Tomuto tvrdeniu je naistejší a nezvratný doklad podzemný potok. Totiž Prosiecky potok hned nedaleko asi na dvesto metrov vyviera v jednom prúde spod jednej mohutnej skaly od začiatku doliny. Žial bohu pred skalou je asi 250 m3 navaleného štrku a skália, ktoré za tisíce rokov zvysoka pomaly napadlo. Od výtoku potoka na 4,75 km a o 250 m vyššie na lúkach Svorad je jedno takzvané Jobovské prepadlisko, ktoré má šírku 150, dľžku 300 a hlbku okolo 15 metrov a do tohto ponoru padá Prosiecky potok.. Ale nie len tento potok, ale celá daždová a snehová voda z asi 500 ha Jobovských lúk, ktoré v podobe lievika obklopuje Jobovské prepedlisko. Tolko sa tu dakedy, najviac na jar, vody nazbiera, že ponor ju všetku prepustiť nestačí a preto sa prepadlisko preplní a voda všetko búrajúc, lomiac a válajúc sa valí dole celou dolinou. Na západ od Jobovského prepadliska sú na jednom kopci sedliacke lúky. Tento kopec je tiež plný menších či vätších ponorov. Na druhej strane za kopcom v doline je tiež potok, ktorý v troch menších prepadliskách sa stráca pod zemou. Pri vetšom množstve vody voda pretečie ponad ponor a pri takzvanom „Červenom piesku“ z jednej skaly z výšky asi 25 m padá hučiac do Prosieckej doliny, kde po krátkom toku pod svahom vo volákej pukline sa stratí. Prosiecky potok ale svoju vodu nielen do spomenutých ponorov padajúcej vody dostane. Jesto suché počasie ked tieto ponory úplne vyschnú, ale Prosiecky potok s menšou vodou, ale celkom veselo sa dalej valí spod skaly a svojou štrekou tečúc na jeho ceste po Váh neustále poháňa dva mlyny a elektrickú centrálu. Že odkial tá potvora voda tečie to istotne neviem. Možno až z Oravy lebo tam sú na Zuberci ponory, ktoré nemajú výtoku. Alebo poneváč taký ohromný vápencový masív veľké množstvo vody je v stave nasiať a táto voda v jednej cisterne sa koncentrujúc vydržiava Prosiecky potok. Veľmi je zaujímavé, že v celej Prosieckej doline, ale nielen tu, ale na celej východnej strane vrchu Prosečná ani jedinej studienky niet, okrem na samom štíte Prosečnej jest jedna stála studienka, ktorá nikdy nevyschne, ale ako zo zeme vyjde ihneď sa aj pod zem stratí. Že táto studňa odkiaľ dostáva svoju vodu je hádankou. Najbližšia voda je Dlholúcky potok na východnej strane Prosečnej, ktorý tiež na jednom prameni vychádza spod jednej skaly a pravdepodobne je to podzemná odbočka Prosieckého potoka. Pretože všetky tieto znaky sú neklamné dôkazy jednoho vetšieho viacposchodového jaskynného systému. Ako náruživý jaskyniar som sa odhodlal, že za každú cenu ho objavím.Vôľa, presvedčenie bolo, ale to najnutnejšie čo k tomu treba peniaze neboli a žial bohu ani teraz ich niet. Zdar tomu ale sám som prácu začal. Najvetšiu starosť mi teraz to dalo, že kde to mám začať. V Prosieckej doline je veľmi moc menších, vetších otvorov a podlomov nehovoriac o takých, ktoré sú zasypané alebo zarastené trávou, machom a neviditeľné. Medzi nimi je isto taký otvor cez ktorý sa ľahko vnikne do jaskyne. Medzi viditeľnými otvormi jesto celá kopa, ktoré istotne vedú do labyrintu jaskynného, ale žil bohu ani jeden, cez ktorý by sa jaskyne dali ľahko objaviť.

Náčrt Prosieckej doliny O.Uhríka z roku 1968

Náčrt Prosieckej doliny O.Uhríka z roku 1968

Za moje blúdenie po skalách som 32 otvorov našiel, ale ani jeden, ktorý by od severu na juh, teda vo smere toku potoka viedol ale skoro každý vedie od juhu na sever, poneváč sú to všetko staré vývery. A každý skúsený jaskyniar dobre vie, že proti toku vody objavyť jaskyne je nadludská práca, pre tú jednoduchú príčinu, že voda za tisíce rokov nielen drobný piesok, štrk, ale aj mohutné skaly je vstave na neuveritelné dialky odtisnúť. Pri povodniach len o pár centimetrov sa ten balvan nadol ruší.Takto potom o páru století skalami, pieskom a hlinou si voda tak zatarasí výtok, že si musí obyčajne volakde vyššie nový výtok hladať.Preto je to, že kde máme podzemný potok tolko výtokov máme, v rôznych výškach. Ja som, ale nemal inakšie volenie ako proti toku vody začať prácu som jedno velké a smelé a začal som štrk a skaly odstraňovať spred výveru potoka. Istý som bol tým, že tunajší otvor bude tak veliký, že človek hore vodou ked aj s nadľudskou prácou, ale konečne sa predsa dostane do jaskýň, tým viac lebo prudká voda by mohutne pomohla pri odpratávaní nahromadenej hliny a skál. To je pravda, že pár mesačnej práci by sa človek na vodného chlapa premenil alebo všeobecnou reumou by sa dostal do špitála, lebo deň po dni v 5° vode strádať nie je práve najpríjemnejšie. Ale to všetko nehladiac s výbornou vôlou som začal prácu. Celkom popri skale som začal kopať. Tak som si myslel, že takýmto spôsobom sa prv dostanem ku otvoru ako keby som začal prácu na začiatku štrkového vrchu a pomaly celý kopec preoral a dostal sa ku výtoku.ledva som začal poldruhametra na dol, keď tu čierne začadené skaly a hlina bola viditeľná. Pozorne som ďalej pracoval lebo pravdepodobne som bol blízko starého ohniska a skutočne. Sotva som zišiel ešte 20-30 cm celé ohnisko som objavil. Okolo neho spústa zlomkov a hrncov a jeden skoro nepoškodený hrniec s ornamentikou všetko z doby kamennej neolitikuma. Asi poldruha metra na boku v jednej jame vo skale medzi spústou zvieracích kostí som našiel jednu nepoškodenú lebku sedem ročného dieťaťa. Tieto nálezy bezpochybne svedcia o tom, že prosiecky praludia boli ludožrúti. Všetko toto som odovzdal Ružomberskému múzeu. Po tomto som ešte vetšiu chuť dostal do práce, lebo som tak rozmýšlal, že tento pračlovek na žiaden pád nezimoval pod touto podmolou.

Pohľad z hora na Vyvieračku v Prosieckej doline - 29.8.2004

Pohľad z hora na Vyvieračku v Prosieckej doline – 29.8.2004

To mohol byť len letný byt a každopádne bude tu v blízkosti jedna pohodlná jaskyňa kde zimoval. Táto jaskyňa bude každopádne od výtoku na východ.Sám ale nie som v stave ju vykopať lebo celá strana je zasypaná na 3-4 metre vysokou vrstvou štrku a zeme.Preto som dalej pokračoval v práci tým viac lebo som bol presvedčený o tom, že ked sa barsjakým spôsobom dostanem hore výverom tade každopádne bude spojka do jakyne praludí. Ďalej som teda kopal smerom ku vode. Teraz sa ale to stalo načo som síce rátať mohol a predsi som nerátal. Do hustej vrstvy hliny som sa dostal a naraz vyvrela hore voda, ktorá pre hlinu nemohla odtekať. Otvor výtoku už nemohol byť hlboko, lebo medzi hlinou som našiel špikovú kosť jednoho jaskynného medväďa, ktorú voda vyniesla z jaskyne. Pre vodu som ďalej pracovať nemohol. Na tomto mieste teda skoro po trojtýždňovej práci som prestal kopať. Od výtoku na východ sú dva otvory. Jeden bol sotva tridsať centimetrov vysoký ale silný prievan ťahal odtial, a pri velkej vode tolko vody sa z neho valilo, že mohla jeden mlyn do pohybu uviesť. Rozhodol som sa že tu oprobujem šťastie. Najal som jedného 16 ročného chlapca a s tým som pracoval. Otvor asi pod 30° padal nadol.

Úzky sifón v jaskyni Vyvieračka - 21.9.2003

Úzky sifón v jaskyni Vyvieračka – 21.9.2003

Po dlhej a častej práci sme otvor vystrielali na 90 cm vysoký a tak isto široký, že by jeden človek posediačky mohol pracovať. Po deviatich metroch sa tak zvetšil, že dalej nebolo treba.Tu sa asi v 80° dvihol na hor asi 4m ďaleko a rozdelil sa na dve strany. Jeden vetší v ktorom chudý človek môže po bruchu preliesť sa ťahá na sever smerom výtoku. Druhý do ktorého sa človek nezmestí je otočený na juh.Tu všade sú biele a žlté stalagmity a stalaktity. Najvetšia chyba bola, že ja som nebol dosť chudý, že by som sa do toho vetšieho otvoru mohol vopchať a chlapec zdar tomu, že som mu štranok na nohu uviazal, aby som ho v čas núdze vytiahnuť mohol predsa sa neodvážil ďalej len potial, že ked sa pozrel nazad mna videl. Neskoršie som najal jednoho chudého baníka, ktorý sa aj dostal na jedno širšie miesto, ale ako vravel všetko je hlinou zatarasené a otvor ďalej nejde! A veru ten ide ďalej a vedie do jaskyne, len hlinu trebu kopať, ale to je najvetšia práca, lebo je nemožné dokial asi 20 m nebude otvor zvetšený, že by sa pohodlne dalo pracovať. Tu sme skoro životom zaplatili Prosiecke jaskyne. Poobede jedného sparného letného dňa sme tu tak hlboko pracovali ako sa len dalo. Medzi tým bola vonku búrka a mohutný dážd padal. Samo sebou sme pod zemou o tom nič nevedeli. Po práci sme chceli ísť domov, ale ked sme sa otvorom, ktorý ako som povedal asi 80° padá s hrúzou sme videli, že našu cestu úplne uzavrela voda, ktorá kým sme pracovali jednou špárou vtekala za naším chrbtom.

Vchod do jaskyne Blatnačka - 29.8.2004.

Vchod do jaskyne Blatnačka – 29.8.2004.

Z tejto jaskyne musel Andaházy unikať cez vodný sifón. Mnoho času na rozmýšlanie nebolo, lebo len tú jedinú cestu sme mali späť a voda velice rýchle stúpala, tak že o pár minút by sme nemohli ratuvať a boli by sme museli čakať hrúzy hladomumretia, lebo síce až ta hore voda nevystúpila,kde sme pracovali,lebo otvorom vytečie, ale ked sa raz vchod naplní vodou 2-3 týždne trvá kým pomaly vytečie špárami. Teda bez dlhého rozmyšlania som vydal rozkaz pod vodu! A ja som sa aj ihneď na ten výlet otvore vydry súci odhodlal. Ale môj Štefan veľmi začal nariekať, že tak a tak, že radšej hladom umrie jako sa utopí a tak ďalej. Času ale na hádanie a presvedčovanie nebolo. Šťastlivé hladom zdochnutie som prajúc a v nasledujúcom okamžiku som bol už pod vodou a šťastlive najdúc malý otvor kade sme vošli ani zúfalý krokodíl z Nílu. Mokrý zablatený som vošiel a uvydel už po búrke zase sa ligotajúce paprsky slnka na vápencoch okolo otvoru. O pár sekúnd neskoršie začala voda blbotať a veľké bubliny stúpali nahor a medzi člapotaním, fučaním a kýchaním sa objavila strapatá mokrá hlava Štefanova. Prvé slovo, ktoré mohol vypovedať nebolo, že chvala pánu bohu, ale volačo obvyklejšie STO BOHOV SA MU DO MATERE AJ S TAKOU ROBOTOU. Môže si každý myslieť, že Štefan po tomto kúpeli ani do blízkosti tohto otvoru som nemohol viac dostať. To bol dočasný koniec mojho druhého pokusu.

Jeden večer bez vôle som blúdil medzi skalami, bolo zamračené a začal padať dážd. Na západ od výtoku asi na 200 m a asi 25 m vysoko je jedna podmola sem som sa uchýlil pred zomknutím. Oprel som sa o skalu pozorujúc lejak, ktorý len tak šusťal dolu skalami. O chvíľu som silné hučanie vody počul za chrbtom. Nijako som nevedel pochopit, že jako je to možno a odkial ten hluk pochádza. Zapálil som karbidku a začal som skúmať skalu za chrbtom. A hla! Našiel som jednu puklinu asi 2-3 cm veľkú, ktorá sa dole skalou tiahla. Položiac ta ucho ustálil som, že ten hukot odtial pochádza. Rozmýšlal som a na to presvedčenie som prišiel, že volakde pod zemou musí byť jeden vetší otvor, kade podla hlasu súdiac tak veliké množstvo vody sa môže valiť nadol. Rozhodol som sa teda, že ten otvor musím nájsť. Hned na druhý deň som najal dvoch robotníkov a s pomocou týchto sme začali vrtať masívnu skalu rovno nadol povedla pukliny. Pomalu a ťažko išla práca, pretože kompresor som nemal a na oceľový hrot poneváč skala bola veľmi tvrdá sa muselo okolo 200x udrieť kým na jeden cm vošiel. Toľko dynamitu sme už vystrielali, že druhú polovičku Londýna, ktorá ešte stojí by mohol s ním zničiť a puklina sac ešte nezvetšovala. Konečne po dlhej práci, keď sme už 11m studni podobný otvor vystrielali sme došli k prírodnému otvoru, ktorý bol 60-120cm vysoký, ale miestami skoro celkom zatarasený skalami a hlinou.Voda ktorá tadeto len po velikých daždoch tečie je odbočka Prosieckého potoka a od západu na východ tečúc tu skoro pod 90° uhlom padá hádam po 100 m vodopádovú spleť do Prosieckeho potoka. Prudko padajúca puklina je asi 3m široká a 45-60 cm vysoká. Po otvorení tohto kanála zase len so Štefanom som pracoval, ktorý už zabudol strasti vydrového cviku pod vodou. Môj prvý plán bol, že sa spustím dole prudkým pádom až do Prosieckeho potoka a to som aj skúsil. Štránok som uviazal okolo drieku a druhý koniec držal Štefan. Ale prv som ho dal odprisahať, že ho nepustí. S karbidkou v ruke som chcel pomalu pozorne liezť nadol. Nuž ale človek robí plány a všichni čerti sa na tom smejú. Aj so mnou bolo podobne. Ten čertík z pekla, ktorý sa už jakyste dávno rehlil volakde v kútiku, mňa tak kopnul, že ledva som mal čas zakričať Štefan drž lebo letím. Len čo som toto zakričal už som aj zastal, lebo som sa tak zapasoval do užšieho miesta pukliny, že som si myslel zaplať pánboh odtial ma ani šesť volov nevytiahne. Karbidka mi zhasla a ja som v absolútnej tme tak sedel zapasovaný medzi dvomi skalami jako ten profesor, ktorý sa v Tatrách do medvedieho sklopca lapil. Druhý človek by bol hádam zúfal v mojom položení, ale poneváč ja som z inej hliny miešaný a všetkému beriem len komickú stranu, nuž ja som sa začal smiať na mojej situácii, a zvlášť, keď sa ma Štefan zhora spytoval. Co je čo vidíte? Prepitujem!… som mu povedal. Nevidíš že mi lampa zhasla? Nie nevidím. Bola odpoveď Štefanova.

Prosiecka dolina 14.2.2004

Prosiecka dolina 14.2.2004

Novidíš preto nevidíš lebo mi lampa zhasla. Som mu zakričal. A teraz čo bude? Sa mňa spytoval. Čo bude to bude. Teraz ťahaj štránok tak jako len môžeš lebo ja sa ani pohnúť nemôžem, alebo bude ešte lepšie ked štránok uviažeš o jednu skalu a ja sa sám budem hore ťahať. Tak sa aj stalo. Štranok uviazal a ja po polhodinovom naťahovaní a pekelný čardáš drobčiac nohami som sa po smutnom zauchovaním polovičku mojich nohavíc dostal pod nebo božské. Každý si môže predstavit moje prekvapenie, že ked som bol na venku a povystierajúc údy som obzeral moje pol nohavice skoro som padnul trom turistkám, ktoré už dosť dlho tam stály a počúvali, že čo sa to tam robí. Myslím, že na všetko rátaly len na to, že o krátku chvílu sa im jeden polonahý jaskyniarsky Adam predstaví. Tak sa aj stalo. Pekne som sa im predstavil a dla možnosti obšírne som im všetko porozprával. Oni nedostali červené ruže na tvári pre moje nejestvujúce nohavice a ja ešte menej. Jest jedno nemecké príslovie. NIC NENI ŠPATNE ČO JE PRIRODZENE. No prosím ja myslím, nič není prirodzenejšie na svete ako keď jeden jaskyniar nie práve rozum, ale nohavice stratí. No Štefan teraz je na tebe rad.Teraz ťa ja spustím, ale drž sa na pravej strane lebo tam je to širšie. Štefan sa zlaknul a nemilosrdne sa začal za uchom škrabať že vraj tadial sa dovnútra aj tak nedostaneš a už je i tak neskoro, podme radšej domov a tak ďalej. Štefan ty sa bojíš? A ty chceš byť jaskyniarom. Však som ti sľúbil, že ked objavíme jaskyne ty budeš hlavným sprievodcom. Hla takto vyzeráme. Keď sa bojíš nemôžeš byť sprievodcom. Tak už je všetkému koniec. Hlavné sprievodcovstvo bola Štefanovi taká vec ako líške údený haring. A už si aj uviazal okolo seba lano. Štránok som držal a on vesele šmýkal na dol, stále nižšie a nižšie.Lano sa rýchlo míňalo. Jeho svetlo som stále slabšie a slabšie videl, keď sa celkom stratilo vo večnej tme mokrej úzkej trhline. O pár minút neskoršie som počul ohromný výkrik. Voľačo zakričal ale som nemohol rozumieť. Len neskoršie, keď viackrát opakoval, porozumel som.Ťahajte, ťahajte! Ježiš Mária, veď som vo vode! No servus som si myslel. Ten sa zase okúpal. Má šťastie ku vode, jako ku hromu dubovský šuster. Do toho sedemkrát udrel hrom a predsa ho nezabilo. Celou silou som ho začal na hor ťahať. Ťahal lano ako pstruh

II.jaskyniarsky týždeň, Prosiecka dolina, foto Karol Sochúrek - 22.-27.7.1951

II.jaskyniarsky týždeň, Prosiecka dolina, foto Karol Sochúrek – 22.-27.7.1951

udicu kým sa trepajúc, fučiac dostal nahor ku mne. To sa stalo, že voda aj za normálneho počasia je z potoka vytisnutá do nejakej výšky do tejto pukliny. Kým som porozumel,čo Štefan kričí, už bol po pás vo vode. Šťastie, že som neskoršie predsa začul, čo kričí, lebo protivnom páde by som ho bol pomalu púšťal ďalej a pretože na hladkej stene sa zadržať nemohol bol by sa pekne potichu utopil a ja by o chvíľu iba jeho mŕtvolu vytiahnul. Slovom tadialto neni možno do podzemnej …potoka dostať. Nič nám neotávalo ako hore otvorom odstrániť všetky prekážky a tadiaľto sa skúsiť dostať do jaskýň. Tak sa aj stalo. Nasledujúci deň sme prácu začali. Veliké skaly sme všetky strieľať museli a potom všetko do 11m výšky dvíhať. To bola práca neopísateľne ťažká a preto sme len veľmi pomalu postupovali.Tu som tiež skoro doplatil na prácu.. Vrtali sme jednu skalu. Ja som vrták držal a Štefan s 6kg puckou bil naň. Bolo ale tak úzko, že vrták som musel skoro pri nose držať a Štefan musel veľký pozor dávať že by z mojho nosa jakúsi kysnutú palacinku nespravil.Tim viac, lebo v otvoru je … hlina a voda a nástroje sa tak zablatili, že človek nevedel poznať, či je to hámrik, motyka, alebo dajaká zahlinená skala a pre tú príčinu všetko sa v ruke šmýkalo. Aj s lampami bolo zle. Keď napríklad lampa zhasla tú sa viac dnuká nemohla lebo človek mal tak zahlinené ruky, že každá švibalka vypovedala službu, ani nehovorím o zapalovači. Veselo sme vŕtali skalu už sme mali asi 10 cm navŕtanú dieru, 1keď zrazu sa pucka vo Štefanovej ruke vyšmykla a mňa z celej sily tak pacnul po hlave od krásnej hviezdy Jupitera a Venuše po Mliečnu cestu som všetky nebeské telesá videl ktoré za pokojnej lásku vzbudzujúcej májovej noci na nebi ligotajú. Poriadne ma omámilo a troška sa socajúc ani po tanečnej zábave som išiel domov. Jeden osoh som predsi mal z toho úderu. Dozvedel som sa čo by som bol ináč nikdy nebol vedel, že mám čertovsky tvrdú kotrbu. Takto sme pracovali ešte asi štyri týždne v blate, vode a sotva sme sa dostali ďalej ako na 25 m do jedného zákrutu. V tomto zákrute už čisto počuť hučanie jedného podzemného vodopádu. Tento hluk pri vetšej vode, ale keď ešte netečie voda cez kanál kde sa pracovalo sa tak zosilní, že celé podzemie sa trasúc ozýva. Toto nám novú silu dodalo lebo som bol presvedčený, že keď sa dostaneme ku vodopádu tak máme vyhrané, lebo súdiac podľa hlasu voda padá do jednej večšej miestnosti, kde vynášanie materialu už nedá takú prácu. Jedno ráno, keď sme v doline na miesto práce došli pred otvorom stála jedna spoločnosť turistov, ktorí s velkým zaujmom pozerali do tmavého dňa našho vchodu.Samo sebou po sto otázkach som im všetko vysvetlil. Keď som im povedal,že dnuká počuť hučanie podzemného vodopádu tak ich to oduševnilo, že mňa požiadali aby som im povolil viesť lebo každopáne by ho chceli počuť. Snažil som sa ich od toho plánu odhovoriť odvolávajúc sa na blato, vodu a úzku chodbu, ale ich to neodstrašilo. Oni to chceli počuť lebo také v Prahu počuť neni možno. Najviac bola oduševnená jedna 25-30 ročná dáma, lebo jako povedala ona má i tak nohavice a blato, voda to jej nevadí lebo doma majú teheleň a zvyknutá je na také svinstvo. Nech sa páči povedal som a už sme sa aj pobrali na dol. Napredku šiel Štefan s jednou lampou za ním 3 turisti, potom slečna z tehelne a jako sa svedčí jednomu gavalierovy ostatný za slečnou ja ktorý som jej od zadu svietil. Prvý turista, ktorý za Štefanom kráčal hned na …na mokrom šteblíku druhého rebríka sa sklznul a so sprievodom jedného výkriku SAKRA sai z troch metrov výšky sa zvalil Štefanovi na chrbet, ktorý tak zreval jako africký nosorožec keď sa naň lev hodí. Turista dobre obišiel lebo sa nemusel dlho namáhať s pozorným kráčaním po šteblíkoch ale za okamžik bol kde mal len pomaly zliesť. Ale Štefanovi asi osem dní boleli rebrá. Tí druhí dvaja zešli volajako a slečnu kde som mohol tam som ju držal a spustil až na dno. No a tam kde štvornožky, kde po bruchu pokračovala v zablatenej chodbe slávna turistická karavána na cestu. Štefan išiel celkom popredku a ja po hrdinskej …tejto jaskyniarke, ktorá stále nariekala, že nič nevidí. No darmo tomu som ja nebol vinen. Štefan bol ďaleko vpredu tam otial svetlo nedošlo a poneváč ani ja som zo slečny iného nevidel jako jednu ohromnú čiernu zducholoď, ktorá zducholoď ani jeden papršlek z mojej lampy dopredu nepustila, teda predok slečinke bol celkom v tme, kým ale jej zadná čiastka ani dajaký zriedkavo krásny stalagmit bol výborne osvetlený. Takto sme kúštik liezli. Ale poneváč pri jaskyniarstve zriedka ide voľačo celkom hladko teda aj teraz sa muselo voľačo prihodiť. Teraz sa to stalo, že Štefanovi padla karbitka do blata a tak poriadne, zhasla že tá sa viac tam dnuká zapáliť nedala. Teda ja som každopádne musel do predu s mojou lampou..To bol ale taký gordický uzol, ktorý sa tak lahko rozmotať nedal, pre predomnou sa rozširujúcimosvetleným čiernym vzducholodom. Slečna prepáčte, ale ja za každý pád musím do predu s lampou. A už som to skúšal ponad ňu, popodňu a všeliako, ale to neišlo. Konečne ona mala jednu oslobodzujúcu myšlienku. Viete čo? Ja si lahnem na bok a vy práve tak bokom prepcháte sa okolo mňa. Radu čin následoval. Pomalu som liezol popri na boku ležiacej slečne. Spočiatku to len šlo akosi, ale keď nám hlavy a iné telesné súčiastky boli už v jednej výške situácia sa tak ohromne stiažila, že slečna z tehelne sa stenúc, fučiac skusovala z tej kritickej polohy oslobodit. To ale nijako nešlo, tým viac lebo aj moje šaty sa zachytily za jednu ostrú skalu a ani hnúť som sa nemohol. Že by som bol uprimný mne práve nebola najnepríjemnejšia táto poloha. A že jako sa moja dáma cítila to neviem, len toľko je pravda možnože len zo slušnosti, že začala kričat: HONZO HONZO! Pomoc! Ja sa bojím. Ten Honzo bol jej akyste snúbencom alebo čosi podobného. Čertova robota že práve vtedy sa bála ked som ja začal dostávat guráž. Myslel som, že sa vytiahnem akosi z mojich šiat a takto polonahý sa oslobodím s toho tuho stisnutého volno nevolno popáreného života. Ale predsi pred jednou dámou sa vyzliecť keď aj hneď v jaskyni sa predsa len nehodí jednomu gentlemanovi a preto som tento plán neuskutočnil. Kým som ja takto rozmýšlal Honzo sa blížil zadkom jako rak ale poneváč sa obrátiť nemohol teda len jednu zablatenú baganču strkal svojého srdcu vyvolenej pod nos. Ona ju oboma rukámi lapila a tak sa ťahala ven z tejto nemilosrdnej prasa lásky. Aj ja som ju tlačil kde rukami kde kolenami. Konečne sa predsi podarilo a obaja sme oslobodený vydíchli. Turisti sa dostali až ku zákrutu a v pameti mohli so sebou odniesť hukot podzemného vodopádu do Prahy, ale jaskynná slečna z toho lezenia bola ani ten vták čo sa hluchanom volá, ani nevidela ani nepočula nič, lebo tak bola vyčerpaná. Turisti potom s krásnymi a príjemnými pamiatkami, ktoré mali vo velikých kusoch blata po šatách a po tvári nalepené pokračovali v turistike. Ale povedali to nevadí kým do Kvačianskej doliny prídeme uschne. Darmo hociaká tmavá a mystická je jedna jaskyna predsi pridajú sa také veci na ktorých sa musí človek smiať. Nasledujúca vec sa síce nepridala v Prosieku, ale v Demenovskej doline v jaskyni Okno. Raz v lete poobede vo velikej horúčave prišlo asi dvadsať turistov do Okna a medzi nimi jedna moletná pani, ktorá s chválitelnou usilovnostou stenúc, dychčiac robila túto odtučnujúcu kúru do tejto dvestometrovej výšky a strašne nadávala na riaditelstvo, že tak vysoko otvorili tieto zakliate jaskyne. Keď si spoločnosť pred vchodom trošku oddychla išlo sa do jaskyne. Spomenutá dáma ktorá mala zadnú šírku každopádne okolo osemdesiatpeť do devedesiat cm. Asi v strede išla po jednom idúcej spoločnosti a obdivovala kvaple. Zo začiatku išlo všetko pomali ale hladko. Neskoršie ale nedaleko Vílového jazierka polovička spoločnosti zostala speť a medzi ohromným chichotaním a smiechom tiskali tlstú dámu, ktorá strašne vykrúcajúc tvár zasek len nadávala na správu, že také úzke chodníky porobila.Totišto sa stalo, že dámina devadesiat centimetrov široká čiastka sa tak zasekla medzi dve skaly, že nemohla ani sem ani tam. Celá spoločnosť sa tak smiala, že v páde ešte by boli jaskynné medvede na svete, zdar úfnosti mastnej pečienke, nastrašené ohromným cvalom bi boli utekali z jaskyne. Polovička navštevníkov ju tiskala a druhá ju ťahala, ale to niako neišlo. Dáma vše kričala vše omdlievala a jaskyňa sa od smiechu ozývala. Jeden pán mal oslobodzujúcu myšlienku a zakričal DYNAMIT SEM. Toto by bolo dla mojej mienky na každý pád pomohol, len to bola otázka, že kde ho máme založiť do skaly alebo do dámy? alebo pretože založenie dynamitu zvlášť v druhom prípade by bolo mohlo byt pre dámu troška nepríjemné teda táto propozícia bola jednohlasne odmietnutá. Teraz teda že by tiskanie vetší účinok malo celá spoločnosť si vzala pár krokov nábehu a po troch takých zrážkach pri ktorých bol na čele tiež jeden dost tučný pán, konečne pustilo. Páni moji! A viete čo pustilo? Pustila skala, ano tá skala ktorú skalu Klepáčovci keď chodník robili ani krompáčom nemohli odlomiť. Dáma s ohromným výkrikom padla do predu a za ňou chichotajúca sa válala po zemi. Potom všetko išlo hladko ďalej odhliadnúc od toho, že pani s kvalitným tvrdým zadným dielom si od krompáča silnejšiu telesnú čiastku medzičasom tu i tam poškrabkávala.
Štefan neskoršie odišiel do lepšie platenej práce a ja som zasek sám zostal. Sám som tu pracoval ozaj jako na dne pekla. Vrtal a rozstreloval som skaly. Toto strielanie, ale počalo byť už nebespečné. Chodba bola úzka tak že po zapálení cundri človek sa nemohol obrátiť a nahliť preč, ale pomali zadkom lezúc sa musel pozerať na horiacu cundru jako do očí smrti. Lahko sa mohli človekovy volakde šaty zachytiť a keď by sa nemohol rezko oslobodiť životom by zaplatil jaskyniarstvo. Tak som si teda spomáhal že som nechal celkom krátku cundru a do nej som viedol jeden s handrou okrútený a do petroleja zamočený knot na 15-20 metrov a ten som na konci zapálil a pohodlne pomali vyšiel.Ale raz som sa s hrúzovu presvedčil, že ani tento zposob není istý, ale nadovšetko nebespečný. Na 15-20 m oheň po do petroleja zamočeným knotom asi za tolko minút dojde k cundre, ale to tiež závisí od všelijakých okolností. Chytrejšie horí na štrku jako na piesku a ešte chytrejšie keď je len kde tu na vetšie skaly položený a vetšia čiastka knotu visí. Najpomalšie horí na mokrej hline. Tu dve aj tri krát tolko času trvá kým oheň dojde ku cundre a dynamit vybuchne. Raz som knot asi z 15 m dialky zapálil a pretože som velmi obozretný hodinu som vonku čakal, ale výbuch som nepočul. Presvedčený, som bol o tom, že knot zhasnul a vešiel som, že ho znovu zapálim. Dynamit bol založený práve v jednom zákrute a to bolo moje štastie. Chodba bola všade dusiacim dymom plná a kade som liezol knot bol všade zhorený. Myslel som, že výbuška dynamitu bola planá a šiel som ďalej, že novú založím. Jako som za zákrutu prešiel s najvetšou hrôzou som spozoroval, že knôt ešte horí a práve v tom okamžiku sa medzi velkým fučaním zapálila ledva 16cm cundra. Len tolko času som mal že dla možností s najvetšou rýchlostou som za zákrut zašiel a v tom okamihu s ohlušujúcim výbuchom letela skala na tisíc kusov sotva na dva metre odo mňa.Výbuch ma tak sotil do zadu, že ledva som sa mohol zasek vystriet. Okolo mojej hlavy sto a sto krát tresnul výbuch o steny otvoru. Od výbuchu a dusiaceho dynamitu som bol celý omráčený a ledva som sa z toho pekla ven dostal. Nový sposob som musel vymyslet. Električný zapalovací prístroj som nemal a preto z auťákového magnetu som jeden skombinoval. Ale pretože vysoko napetý prúd samotný nezapáli výbušku teda do výbušky som zo švíbalky narobeného prachu nasypal. Pušný prach sa od električnej iskry sa tak isto nezapáli. Do výbušky som potom dobre izolovaný len práve na konci holý drot vložil tak, že by z dialky od mosadznej steny výbušky nebola vetšia ako 1 mm. Druhý koniec drôtu som spojil s magnetom a keď bola podlaha mokrá položil som magnet na zem, alebo spojil so zemou.Pri suchej podlahe bolo treba ešte jedno vedenie aj holé ktoré bolo pripevnené na vonkajšiu čiastku výbušky a druhý koniec na masu magnetovú. Teraz keď som magnet skrutil iskra v okamihu zapálila výbušku a dynamit explodoval. Takto som pracoval potom sám ďalej. Nemusel som sa obávať, že ma dynamit zabije. Asi 35m som sa dostal dopredu, dokial som skaly, hlinu ktorú som vykopal mohol okolo seba umiestnit. Toto všetko sám štvornožky povinášať a potom na 11 m dvíhať po rebríkoch nemožné bolo. To by bol potreboval asi peť šesť ludí, ktorí by boli materiál jeden druhému podávali. Preto teda keď už všetko bolo tak zapratané, že ani hnút som sa nemohol som musel prácu na čas kým dajakú pomoc dostranem zastavit. Myslím, že týmto miestom by sa najskôr dostal človek do jaskyne, lebo vodopád je už neni ďaleko akeď sa ten dosiahne je práca už lahká. Ale ani na minútu som neprestal s kutaním.. Myslel som volačo velké a smelé a síce, že po potoku ktorý sa na Svorade prepaduje sa pustí dole lievikom jak to vobec pôjde. Pravda, že kým len človek na

Suchý ponor na Svoradi - 20.8.2005

Suchý ponor na Svoradi – 20.8.2005

Svorad príde ustane lebo peť kilometrov na najhoršej ceste denne ísť na hor a speť tiež tolko neni práve najlepšou zábavkou, lebo každý večer úplne vyčerpaný som prišiel domov. Potok odraziť nebolo možno a preto som potok tak vysoko zahatal, že dokial pretečie zatial som mohol pracovať. Asi na dva metre bola tu čistá hlina a potom sa len skaly objavyli. Celá spústa peť šestokilových skál jedna na druhej a čo bolo najhoršie samé pieskovce v ktorých si voda nemohla veliký otvor vytopiť, ale ked som vše vodu spustil medzi špárami sa liala s ohromným hukotom nadol. Boh vie do akej hlbky. S tými skalami som sa dlhý čas trápil, stále sa obzerajúc či hať sa nepretrhla a či sa mi nevalí celá niagara na hlavu. Tak som s pomocou dynamitu a čakana zešiel asi na tri metre hlboko a vápenec sa ešte neobjavyl ktorý sa hladal a v ktorom musel biť tak veliký otvor, že sa jeden človek lahko spustí. Darmo slabý som bol, že by som tie pieskové ohavy odolel. Musel som aj tu prestať s robotou. Dla mojej mienky tu budú najvetšie jaskyne a ozdobené barvistými krápnikami lebo pôda je tu na celom okolí železitá. Tu by sa potrebovalo 5-6 robotníkov alebo stroj na dvíhanie skál v takom páde by aj dvaja za krátky čas peknú prácu spravili a nielen v suchom počasí alebo v zime keď potok do ponoru nepadá. S mojím obvyklím pozdravom som sa tu odtiaľ odoberal. S BOHOM! DO VIDENIA KEĎ BUDÚ PENIAZE. Po tomto som začal zvetšovať otvor na východ od výtoku. Otvor je asi po metri tak veliký, že sa dá stáť v ňom. Potom zrazu sa tak zúži, že ani po bruchu sa nedá preliezť a po 2-3m bol otvor úplne zatarasený.Tento vchod som zvetšil asi na 1m vysoko a 60 cm široko v dlžke skoro dvadsat metrov. Tu sú všade krápniky a spodok je travertin. Otvor ide na sever a každý krok si musí človek napred vystrielať lebo ináč sa nedostane ďalej. Samo sebou je to úporná práca a ešte aj to sa može stať, že končí v komíne, lebo otvor stúpa stále nahor. To je pravda, že velký prievan neni v ňom čo komíny charakterizuje, ale ktovie či volakde ďalej tiež celkom neni zatarasený. Tu vtedy zvyknem pracovať keď inde je nemožné pre vodu. To je najsuchší otvor. Hlina síce jesť, ale nie mnoho a jako som už povedal pod hlinou travertin. Je jedna puklina asi šedesát metrov v jednej skale na kraji Prosieckej doliny.Túto puklinu som ešte nepreskúmal zdar tomu, že nádeje slubu lebo pod ňou pri velikej vode z dvoch otvorov zo 27 a 40 m výšky z menších otvorov silné vodopády padajú. Preto som sa odhodlal aj tú preskúmať. Ťažko a nebespečne bolo sa tam dostať, čo len pomocou lana išlo. Puklina je tak široká že spredu sa človek dosť pohodlne môže pohybovať. Hneď na konci asi po 6-7 m je pekný snehobiely krápnikový vodopád, ktorý 5 m vysoký až po zem padá. Puklina sa ďalej zuži na 45-50 cm tak, že človek len bokom a námahou sa dostane v nej dopredu. Všade mokrá jaskynná hlina a kde tu stalagtiti. Pretože som sa ja všade neprepchal, troch školákov som najal, ktorí asi na 25 m sa dostali dopredu vo smere na východ.

II.jaskyniarsky, na Svoradi, foto Karol Sochúrek - 22.-27.7.1951

II.jaskyniarsky, na Svoradi, foto Karol Sochúrek – 22.-27.7.1951

Tu sa ale tak zúžila puklina, že ďalej ani psík neprejde. Na východ ale tu na kraj doliny aj tak nemôžeme s jaskyňamy rátať. Moc zaujímavejšie je že tam kde sa puklina zúži je otvor na sever, teda v smere výtoku, ale celkom zatarasený hlinou. Deti kolko mohli odkopali hlinu tak, že sa im hlava do otvoru zmestila. Jako vravia je tam už širšie a je mnoho kráplikov. Každopádne aj tadeto sa môžeme dostať do jednej jaskyne. Len celú puklinu v dlžke 25 m tak treba rozšíriť, že by človek hlinu na fúriku vyvoziť mohol. Myslim, že potom ďalej by už práca pomerne lahko išla lebo na sever ležiacom otvoru bude čistá hlina a nebude treba dynamitom narábať. Preto aj tu som skúsil štastie. Po prvé som z doliny až po puklinu rebríky spravil, lebo tade kade som ja chodil v daždivom čase alebo v zime by som si istotne krky vykrútil. Puklina je 5-6 m vysoká. Vápencové table tak ležia jedna na druhej, že sa dajú bez dynamitu rozoberat, len velmi dlhú železnú štanglu by bolo potreba, ktorú jeden človek by hádam nezdvihnul. A to pre tú príčinu, lebo 5-6 m vysoké a 2-3 m široké tabule sa naraz válajú dole tak náramne, že človek sotva má času odskočiť. Mňa hneď prvá tabula skoro zabila, lebo som mal prikrátku štanglu. Keď tabula padne tak padne kolmo a hámrikom ju rozbiť je skoro nemožné pre úzku puklinu. Samotný človek ani tu na žiaden pád si nedá rady a preto som dočasne aj tu prestal pracovať. Vlani som dostal spoločníkov. Radoval som sa lebo povedali, že budú financovať objavné práce jaskýň. Ja som chcel prácu začať dla mojej mienky na najistejšom mieste, v otvore kde počuť podzemný vodopád hučat. Ale oni chceli len výtok oslobodiť a hore vodu dostať do jaskýň. Darobné bolo moje protirečenie a vysvetlovanie, že tade je práca najtažšia. To nestálo za nič. Počali vrch zo skál a štrku odkopávať. Neskoršie zo tu a tam stratených slov som sa dozvedel, že ich jaskyne málo zaujímajú, ale v tom hlúpom a nemožnom sa so mnou spojili, že medzi vápencom nájdu velikú vrstvu uhlia?? Okrem toho som počul tiež vravieť o zlate a mramoru. Vedel som, že toto je všetko nemožné, ale nechal som im tie detské nádeje. Mne to bolo úplne jedno, že za jakým cielom kutajú, hlavné bolo, že by som sa dostal do jaskyne. Čo viac ešte som im chute dával s tým, že som im táral aj o poklade Jánošíkovom, ktorý bude akiste v Prosieckej doline lebo ešte ho nikto nenašiel. Vrch zo štrku z oboch strán podpulcovali, ale tesne pri skale bol ten vrch taký prudký a vysoký, že sa nedal riadne podpulcovať. Po šesť týždňovej práci bol vrch až po skalu odkopaný. Na konci sa ale presvedčili, že celá práca bola zbytočná, lebo výtok je moc nižšie. To sa preto stalo lebo nerátali s tým, že za tisíce rokov voda tolko skál a štrku nanosila do doliny, že masív doliny je už možno o dva metre nižšie začať jak sa má v celkosti vykopať. Toto celkom vzalo chuť do práce slávnej spoločnosti a keď na konci práce zle podpulcovaný vrch sa razom ani dajaká mohutná lavina zrútil a jednoho baníka a mňa, ktorý som vtedy tiež bol dole skoro zasypal, takže všetko: môj zimník, fúrik a všetky nástroje tam nechajúc sme ledva so životom ušli, celkom zastavyli prácu a so mnou chcela tá jaskyne financujúca spoločnosť prácu dať zaplatiť. Ale súd vyniesol celkom iný rozsudok. Tak je to s takými ludmi ktorým je jediný a pravý ciel osoch a láska ku tajomným krásam prírody je u nich volačo neznáme. A keď vidia, že prvá skala ktorú vykopú neni zo zlata tak ďalej nechcú. Pri jednej jaskyni treba veru moc moc skál a blata vykopať a vyniesť kým na kopci kde tu jeden zlatý kamienček nám padne do vrecka.
Prekutal som okrem Prosieckych otvorov starý ponor vo Svataanskej doline na vrchu Eliaš ktorý leží 3 km od Jobovského prepadliska na západ.V tomto ponore už bol bývalý konzervátor Král, ale on sa len 3 m dostal dolu. Ja som zisiel v padajúcom ponore s pomoci lana asi okolo 150 m niže som sa spustiť nemohol lebo ďalší otvor bol zatarasený s jednou velikou skalou a dynamitu som nemal zo sebou, že by ju mohol rozstreliť. Otvor odhliadnuc od toho, že často sa musí človek na 15 m na lane spustit je ináč pohodlný, lebo je dva tri metre široký a výška dosiahne dakde aj 7-8 m. Krápniky sú neni okrem malích ruží, ale zato není vylúčené, že na spodku je krápniková jaskyňa. Jednu chybu má, že preskúmanie tohto ponoru je životu nebezpečný, lebo hneď na okraji skaly tak vysia, že najmenší otras viac kubiková skala môže naraz zvaliť a v chodbe strmno dade až pod 80° padajúcej istotne by človeka zabili. Napred tieto nebezpečné skaly sa všetky musia spustiť. Samotnému tam veisť je velmi riskantné, lebo dolu po lanách ide sa celkom lahko, ale naspäť či sa človek dostane to je už otázka. Lebo stále po lane na hor a vetšinou tak, že si ani nohami po skalách pomoc nemôže, lebo lano visí volne z každej strany daleko od skaly, to málo kto by vydržal. Tento ponor by sa mal každopádne celkom až od spodku vyskúmať, ale samo sebou s celou expedíciou, tým viac lebo ide na západ smer Jobovské prepadlisko a pravdepodobne je s ním spojené.
Jaskyňu Dupnú vo Vyšných Matiašovciach som tiež prekutal. Je to velmi zaujímavá, mohutná jaskyňa. Asi tolká jako v Demänovskej pri novom vchode prvá sieň. Krápnikov je už málo, lebo návštevníci všetky podlamovali. Z archeologických ohladom by bolo hodno v nej a pred ňou vykopávky robiť, lebo bezpochybne bola bydliskom predhistorického človeka, tým viac lebo ešte aj v bronzovej dobe bola obydlená, čo svedčia bronzové nádoby ktoré pred rokmi v blízkosti jaskyne našli.Ten celý jaskynný komplex by bolo moc ľahšie otvoriť jako Prosiecke jaskyne.
Jeden cieľ mám pred sebou a ten by rád každopádne previesť s ktorým myslím by veľkú službu urobil nielen turistike, ale celému okoliu. Najprv objavyť Prosiecké jaskyne a potom Dúpnu, že turisti ktorí idú nahor Prosieckou a naspeť Kvačanskou dolinou jeden deň by mohli dve krásne doliny vydieť. Lebo z konca Kvačianskej doliny krížom chodníkom za pol hodiny možno do Dúpnej preisť. Moje kutanie v Prosieckej doline som začal už v roku 1929 a kutám stále. Že mám vytrvalosť to svedčí tá dlhoročná práca a že ju aj prevediem to svedčí moja tvrdá hlava čo aj Štefan dokázal s puckou. Ale, že kedy to môžem previesť to neviem, ale úfam, že keď sa národy pomeria celý svet bude zas spokojne pracovať a budú tie tri veci, z ktorých teraz najviac potrebuje válka.
PENIAZE, PENIAZE A PENIAZE!!!!!!!!!

Prosiecka dolina a jej okolie

Napísal Pavol Andaházy