autor: Miroslav Jurečka

Západné svahy Predného Choča v pohorí Chočské vrchy boli v rokoch 1968-1991 vojenským výcvikovým priestorom sovietskych vojsk. Volová dolina, ktorej začiatok sa nachádza medzi obcami Likavka a Valaská Dubová tak bola úplne uzavretá a zo speleologického hľadiska išlo o nedostupný terén. Až po odchode spomínanej vojenskej posádky bolo možné danú lokalitu preskúmať a urobiť tu detailnejšie prieskumné akcie.
Z písomných zmienok, ale aj ústneho podania sme sa dozvedeli, že na okolí sa nachádza viacero prieskumných baní na železnú rudu a niekoľko jaskýň, v ktorých sa údajne ľudia ukrývali počas 2. svetovej vojny.
Samotná dolina je zaujímavá vysokými skalnými výbežkami, ktoré sa tiahnu celou dolinou. Približne v polovici doliny sa nachádzajú vyvieračky s výdatnosťou niekoľko litrov za sekundu a pomocou vodojemu zásobujú vodou okolité obce.
V roku 1992 Ľudovít Sališ, Štefan Sališ a Peter Paško požiadali zamestnanca Slovenského múzea ochrany prírody a jaskyniarstva Jozefa Hlaváča o posúdenie perspektívy prieskumu neznámej, či skôr nezdokumentovanej krasovej lokality na svahoch Predného Choča. Spolu s I. Benickou a P. Holúbekom zdokumentovali niektoré jaskynky a viacmenej orientačne, bez stabilizácie bodov zamerali najväčšiu z tunajších jaskýň – Jaskyňu chladných očí – vtedy s celkovou známou dĺžkou 44 metrov. Po vzniku Speleoclubu Chočské vrchy v roku 1994 jeho členovia zaradili túto jaskyňu medzi tie perspektívnejšie. Trpezlivou prácou a po metroch uskutočnovanými objavmi predĺžili jej zameranú dĺžku na 97,44 m s deniveláciou 8,04 m.
Jaskyňa má dva vchody v mohutnom, tridsať metrov vysokom brale, ktorého skalný previs je orientovaný na severnú stranu. Celým okolím od vyvieračiek až po bralá Predného Choča sa tiahne pás guttenšteinského vápenca. Pozoruhodnosťou genézy jaskyne je ten fakt, že skalné bralo, v ktorom sa jaskyňa nachádza je násilne prelomené tektonickým zlomom v smere 85/265°. Šírka rozsadliny je 6 – 7 metrov. Pri postupnom rozlamovaní brala sa materiál z povrchu postupne prepadával do jaskyne a vytvoril sa tak obrovský zával. Jaskyňa sa v letnom období správa ako spodný vchod s intenzívnym prievanom. Rozsadlina je v zime celá vytopená od snehu a stúpa z nej teplý vzduch. Obidva erózne vchody o rozmeroch 1,2 x 1,6 m a 1,8 x 1,2 m sú spojené tesnou plazivkovitou prepojkou a v minulosti boli pravdepodobne súčasťou rozsiahlejšieho jaskynného systému.
Autorom predchádzajúceho posudku (1) pripomínala vchodová oblasť tvar ľudskej tváre, od čoho bol odvodený aj názov Jaskyňa chladných očí. Obidve hlavné vetvy tvoria riečne modelované chodby s priemernou výškou 1,5 m. Jaskyňa pravdepodobne odvodňovala svahy Predného Choča a potom, ako sa masív brala prelomil, voda sa zastavila a našla si iné cesty, až vyrazila vo vyvieračkách o 100 výškových metrov nižšie, Dno jaskyne tvorí typické podlahové koryto, miestami vidno náznaky stropného koryta a ku koncu sú zarezané hlboké meandre. Dno tvorí ostrohranná sutina a prepojka má piesčitý sediment.
Tradíciou v Speleoclube Chočské vrchy bolo, že keď jeho bývalý predseda Štefan Gajdoš organizoval výročnú schôdzu na chate vo Valaskej Dubovej, dopoludnia sme uskutočnili akciu do Jaskyne chladných očí. Je pravda, že na 2. výročnej schôdzi v závere roku 1995 sme jaskyňu v hmle ani nenašli, lebo nám chýbal jej znalec Štefan Sališ. Predstavil nám ju až na výročke o rok, kedy sme zhodnotili možnosť ďaľšieho postupu. Sališ s otcom a so strýkom predtým sondovali pri meračskom bode č. 10, čím tu vznikla veľká diera. V sonde ich lákali mohutné sintrové náteky, no hlbšie sa sintrové steny sondy vyklinili. Bolo jasné, že pokračovanie jaskyne treba hľadať za závalmi. Ozvali sa aj hlasy, ktoré radili kopať z povrchu rozsadliny, no neskôr po zameraní sa ukázalo, že jaskyna je 20 m pod najnižším miestom v rozsadline.
Prvá vetva jaskyne končila po siedmich metroch presintrovaným závalom a ďalší postup tadiaľ vyzeral obtiažne. Druhá vetva končila mladým závalom. Tu to vyzeralo perspektívnejšie. No za silného mrazu –13°C vonku sme namerali v jaskyni –7°C. To sme už vedeli, že podmienky na prácu tu nebudú ružové. Ku chladu a prievanu v jaskyni sa pridali zodraté kolená, lebo po štrkovom podloží sa nedalo chodiť vzpriamene. Preto sme postupne peknú riečnu chodbu aj prehlbovali a zasypali sme sondu Sališovcov, aby sme mohli vynášať štrk a kamene von z jaskyne. Hneď pri prvej kopáčskej akcii 7. júna 1997, sme cez zával prenikli do Pulcovej sienky, v ktorej sme na naše veľké prekvapenie našli prehnitú zbortenú výdrevu. Sienka sa nachádza pod rozsadlinou a na ľavej strane nemá pevný strop. Odtiaľ sa zosunul materiál, pod ktorým povolila prehnitá výdreva a prakticky ju zasypal.
Objav starej výdrevy v sienke nám priniesol veľký otáznik. Na okolí sa nachádzajú viaceré prieskumné bane, no nebola nám známa odpoveď, prečo by baníci sondovali práve tu. Známy je napríklad prípad oravskej Jaskyne v Okolíku, v ktorej sa razila šachta priamo do jej vnútra kôli ťažbe železnej rudy. No toto tvrdenie sa ukázalo ako nesprávne. Na túto otázku nám dal odpoveď až Emil Camber z Liskovej u ktorého sme hľadali informácie o Liskovskej jaskyni. Bol to práve on ,kto v roku 1939 spolu z E.Pieckom objavil Zrútené chodby v Liskovskej jaskyni a tak prispel k významným objavom horných poschodí. V súvislosti s tým spomínal aj aktivity miestnej skupiny pod vedením A.Guleja. Táto skupina prevažne hladačov pokladov sondovala údajne okolo roku 1890 v jaskyni s dvomi otvormi pod Predným Chočom. Údajne chodbu drevili a potom, ako sa situácia zdala byť beznádejná, lokalitu opustili. Nepochybne ide o nami spomínanú jaskyňu. Podľa slov miestnych obyvateľov výdreva držala ešte koncom 50. rokov. Vplyvom času a pohybom v zlome však pulce povolili a spadli. Ešte aj po našom príchode bolo stále veľké nebezpečenstvo zosuvu materiálu.
Pohľad na mnohokubíkový zával vyzeral dosť skľučujúco. Podľa skúsených jaskyniarov sa odhadovalo kopanie asi na 10 rokov s otáznymi výsledkami a tak práce v tejto lokalite veľmi nelákali. Oživenie nastalo po príchode mladších členov z oblastnej skupiny Ružomberok Miroslava Jurečku, Pavla Jurečku a Juraja Baláža, ktorí medzičasom vstúpili do Speleoclubu Chočské vrchy a začali práce pod vedením vedúceho klubu Juraja Szunyoga, ktorý tu chcel vyskúšať ich vytrvalosť.
Zvolili sme ten istý spôsob, aký použili Gulejovi kopáči a novokopanú cestu cez Pulcovú sienku sme postupne vypĺňali novými pulcami. V závale to bolo niekedy veľmi nebezpečné, keďže neraz sme museli bezhlavo unikať pred padajúcimi balvanmi. Pri pohľade na zasypané náradie nejednému z nás tuhla krv v žilách, no našťastie sa nič vážnejšieho nestalo. Odniesol si to len zlomený prst odvážneho Štefana Sališa. To nás však neodradilo, ale naopak, vanúci prievan nás ťahal vpred do neznáma. Nové pulce sme natierali fermežou a naopak, staré a zvalené sme museli vynášať von.
Jeseň 1998 skončila a my sme ďalej pokračovali v práci. Zaujalo nás, že počas jednej akcie aj napriek veľkému nasadeniu nám bolo stále chladnejšie a chladnejšie. Spôsobil to studený prievan od vchodu smerom do závalu. Tým pádom sa zem zmenila na tvrdý “betón”, ktorý sme museli pred transportovaním z jaskyne vysekávať murárskym kladivom. Na jar 1999 sa chodba od vchodu po zlom zmenila dokonca na ľadovú jaskyňu plnú výzdoby. Na konci tohto ľadového kráľovstva sa nachádzal náš kočík s umývadlom na vynášanie materiálu, ktorý sme museli sekáčom vysekať z ľadu. Podľa pamätníkov, ktorí v minulosti navštívili jaskyňu, tu vial aj počas letných horúčav nepríjemný ľadový prievan. Práce pokračovali vysekávaním hlušiny smerom nahor ku koncu zlomu. Pri práci som si všimol malú podozrivú železnú plechovicu, ktorú archeológ Víťazoslav Struhár z Liptovského múzea v Ružomberku označil za banícky lampáš z polovice 18. storočia. Je zaujímavý predovšetkým tým, že podobné lampáše sa na okolí nevyskytovali, ale používali sa hlavne v baniach pri Banskej Štiavnici. Tu sa natíska otázka či lampáš doniesli Gulejovi kopáči, alebo už dávno pred tým prilákala ľudí táto zaujímavá lokalita.
V roku 1999 nám pomohla príroda. Po rozmrznutí jaskyne sa spevnená suť na konci Pulcovej sienky zosypala dole. Pulce tlak našťastie vydržali. Pomocou dlhej palice sme pomaly zväčšili chodbu a zabránili sme skalám ďalej sa zosúvať. Potom, čo sme vyliezli hore do novovzniknutého otvoru, zistili sme, že zlom končí a napravo pokračuje chodba. To, čo sa plánovalo kopať desať rokov sme zvládli takmer na 10 akciách!
Novoobjavená chodba má typický charakter úzkeho meandra, pričom jej dno je pokryté sedimentami a balvanmi. Chodba neskôr nadobúda plazivkovitý charakter, ale po niekoľkých metroch sa strop dvíha až do výšky 1,7 metra. Už sme si mysleli, že sa nachádzame vo väčšom systéme, keď nás po 25 metroch zastavil presintrený zával. Tu na konci chodby sú na stenách sintrové záclonky, niektoré rozčlenené na hrbolčeky pripomínajúce rad zubov. Objavitelia preto dali tejto časti názov Votrelčia tlama. Pretože v nej už nemrzne, zimu 1999/2000 tu strávili tri netopiere obyčajné.
Rozhodli sme sa, že na budúcej akcii zameriame jaskyňu v celkovej známej dĺžke, pričom nás veľmi zaujímal aj vonkajší priebeh rozsadliny v porovnaní s priebehom zlomu v jaskyni. Pomohli nám aj členovia OS Orava, ktorí pomocou satelitného navigačného systému GPS určili polohu jaskyne. Niektorí sa rozhodli, že skúsia šťastie na konci jaskyne, no neúspešne.
V ďalšom postupe nám opäť pomohla náhoda. Pri zameriavaní jaskyne na nasledujúcej akcii sa v meračskom tíme už nenašlo miesto pre Pavla Jurečku, ktorý sa rozhodol sondovať v koncovom zasintrovanom závale pri meračskom bode 24. Odkryl štrbinu a ovial ho prievan. Kým sme k nemu s meraním došli, už sa prekopal do maličkej sienky s krásnou snehobielou sintrovou výzdobou. Pomenovali sme ju Vývrtková sienka. Nie preto, že by sme si tu vývrtkou otvorili víno (Bebejko doniesol tentokrát šampanské) ale preto, že sú tu zaujímavé brčká poskrúcané do tvaru špirál. Až po dlhšom pobyte v nej sme si uvedomili, že sa tu intenzívne točí prievan. Zaiste aj on má určitý podiel na tvare krasovej výzdoby. Sienka prechádza na konci do klesajúcej plazivky, stáča sa doľava, no je tu zaliata sintrovým nátekom z pravej strany. Ten zatiaľ chráni tajomstvo predpokladaného podzemného systému. Je len na nás, ako dlho toto tajomstvo vydrží.

LITERATÚRA:

  1. Hlaváč, J.: Jaskyňa chladných očí. Sinter 2/1994, Slovenské múzeum ochrany prírody a jaskyniarstva, Liptovský Mikuláš, s. 15-16
  2. Szunyog, J., Jurečka, M., Baláž, J.: Technické denníky Speleoklubu Chočské vrchy 1998-1999
  3. Szunyogová, S.: Kronika Speleoklubu Chočské vrchy 1997
  4. Sladký Ján: Baníctvo a rudy v okolí Ružomberka. Vlastivedný zborník Považia, 4, Banská Bystrica 1962