Spravodaj SSS 2/1998

Autor: Juraj Szunyog

Tak isto ako predchádzajúce generácie jaskyniarov, prilákala Prosiecka dolina v roku 1997 aj členov Speleoclubu Chočské vrchy svojimi prírodnými krásami a speleologickými možnosťami preniknutia do predpokladaných podzemných priestorov. Po obhliadke známych malých jaskýň sme usúdili, že najjednoduchší postup do podzemia bude cez Jaskyňu O-3, hoci teraz viame, že tak‚ ľahké to nebude a Jaskyňa možno ani nebude súvisieť s podzemným tokom vyvierajúcim v známej Vyvieračke v Prosieckej doline o 200 m severnejšie.
Jaskyňa O-3 sa nachádza na konci Prosieckej doliny pod tiesňavou Vráta. Jej vchod je viditeľný na ľavej strane doliny 24 m nad jej dnom. Jaskyňa puklinového charakteru je vytvorená v tmavých strednotriasových vápencoch podľa šikmo uložených vrstiev pod uhlom 60° -45°. Podzemný priestor sa drží tejto pukliny v smere na sever až po Sienku kopáčov (m.b.20). Ďalej pokračuje umelo rozšíreným otvorom v smere na východ puklinou sklonenou opačne pod uhlom 50° . Pohyb v jaskyni je pohodlný len prvých 12 m. Potom sa puklina zúži na šírku chudého jaskyniara a jej sklon znemožňuje normálny vzpriamený pohyb.
Myšlienkou spriechodnenia jaskyne sa už zaoberal náruživý jaskyniar z Prosieka Pavol Andický alias Andaházy, ktorý svoje kutanie v doline začal v roku 1929. Aby rozšíril vchod do jaskyne, pomocou oceľovej tyče vylamoval vápencové tabule. Aj po tragickej smrti Andaházyho 20. 1. 1945 bola jaskyňa navštevovaná ľuďmi z Prosieka. V roku 1967 sa v Prosieckej doline uskutočnilo trojdňové pracovné stretnutie dobrovoľných jaskyniarov, po ktorom tu systematicky začína pracovať Oblastná skupina Ružomberok. Jej členovia 29. 7. 1969 jaskyňu zamerali a za 1.plazivkou (m.b.10) začali prekopávať stúpajúcu chodbičku. Je zaujímavé, že už tu v skalnom závale cítili prievan a počuli hukot podzemných vôd. V prvej klesajúcej časti jaskyne mezi meračskými bodmi 5 a 9 inštalovali oceľové lano, pomocou ktorého vyťahovali kýble z 1.plazivky. Po prekopaní závalu sa dostali znovu do úzkej vysokej pukliny, ktorá je v horných častiach vyzdobená brčkami a za 2. plazivkou (m.b.16) sa vyskytuje aj malý stalagnátik 20 cm vysoký. Vytrvalou prácou sa dostali do vzdialenosti 45 m. Začiatkom deväťdesiatych rokov tu pracujú ružomberskí jaskyniari spolu s členmi Krúžku mladých speleológov, ktorí sa v Prosieckej doline stretávali pravidelne začiatkom leta na týždennom pobyte. Keďže mladých jaskyniarov bolo dosť, urobili v jaskyni reťaz a z konca jaskyne transportovali hlinu v sáčkoch až von, lebo 2.plazivka je vlastne úzka puklina, cez ktorú sa kýbel neprepchá. Za 2.plazivkou klesajúca chodba vyústila do malej Sienky kopáčov, ktorá v priamom smere končí. Po odstránení vrstvy sedimentov sa v Sienke kopáčov objavila na východnej stene malá diera, z ktorej prichádzal prievan a hukot vody. O jaskyňu sa začínajú zaujímať aj členovia Oblastnej skupiny Červené vrchy, ktorí tu uskutočnili od novembra 1992 do júna 1993 nezávisle 10 pracovných akcíí. Na prvých akciách jej členovia znova prekopávali zasypanú 1.plazivku a stúpajúcu chodbičku a množstvo piesčitej hliny vyniesli v transportných vakoch aj zo Sienky kopáčov. Malý otvor vo východnej stene zväčšili na prielezný a dostali sa do puklinovej chodby, ktorá smeruje na východ s opačným sklonom ako celá predchádzajúca časť jaskyne. Tu začína byť práca problematická, lebo na konci chodbička prudko klesá a značne sa zužuje. Mladí speleológovia z Ružomberka tu naberali hlinu odvážne dolu hlavou. Neskôr ochabla aj činnosť mladých speleológov, až napokon krúžok v roku 1997 zanikol.
To už do Prosieckej doliny prichádzajú jaskyniari zo Speleoclubu Chočské vrchy. Najskôr sme 17. 5. 1997 Jaskyňu O-3 domerali od 1.plazivky v dĺžke 27,60 m, čím jaskyňa dosiahla zameranú dĺžku 56,85 m. Potom cez leto nasledovalo 8 akcií, na ktorých sme v transportných vakoch vynášali z jaskyne hlinu a kamene. Na jednej akcii nám tiež pomohli členovia OS Ružomberok. Prosiecku dolinu sme navštívili aj po povodniach 13. 7. 1997. Koryto Prosiečanky sa zmenilo a z dier O-1 a O-6, ktoré sú pod Jaskyňou O-3 sa valili mohutné vodopády. Z jaskyne O-2 voda nevytekala, no bola pod ňou stopa po nedávnom výtoku. Našťastie v Jaskyni O-3 voda nebola, no v Sienke kopáčov sme našli hladinovú čiaru po jej nedávnom zatopení a jemný nános blata, ktorý sme potom transportovali von. V ušiach nám lahodil dunivý hukot vody, ktorú teraz počuť hneď ako človek prestrčí hlavu zo Sienky kopáčov do chodbičky vedúcej na koniec jaskyne. V septembri sme už hukot vody nepočuli a vtedy bol aj nízky stav vody v známej Vyvieračke.
Náročný postup vpred v jaskyni potvrdzuje aj to, že v roku 1997 sme z jaskyne vyniesli 78 transporťákov materiálu a v jaskyni sme nepostúpili ani o centimeter. Avšak naša nádej neopadáva. Zatiaľ sme si zväčšili priestor v Sienke kopáčov a najmä sme prehĺbili 1.plazivku, ktorú naše kopáčky Slávka a Ivka nazvali Bludný dóm. Tieto dva miesta budeme používať ako medzisklad nakopaného materiálu, pretože na jednej akcii sa nás nikdy nezíde toľko, aby sme dokázali transportovať materiál z konca jaskyne až von. Takto sa postupne musíme prehrýzať za hukotom vody, ktorý je zdrojom nášho jaskyniarskeho nadšenia.

Literatúra:
  1. HOCHMUTH, Z.: Krasové javy v Prosieckej doline. Spravodaj SSS 2, Liptovský Mikuláš 1971, s. 8-19
  2. Exkurzný sprievodca krasom Západných Tatier a Chočských vrchov. Spravodaj SSS 1, Liptovský Mikuláš 1983, príloha
  3. ANDAHÁZY, P.: Prosiecka dolina a jej okolie.
  4. Sinter 2/1994, Liptovský Mikuláš s. 58-60
  5. Sinter 3/1995, Liptovský Mikuláš s. 38-40