Spravodaj SSS 1/2014
autor: Juraj Szunyog

Aj Prosiecka dolina má už veľkú jaskyňu. Jaskyniarom zo Speleoclubu Chočské vrchy teraz prináleží trpezlivo mapovať zložité priestory jaskyne tak, ako počas 15 rokov trpezlivo kopali. Po dlhom 90 ročnom úsilí dosiahnuť podzemný svet Prosieckej doliny si jaskyňa zaslúži precíznu mapu, aby na ňu boli hrdí všetci, ktorí priložili ruku k tomuto vysnívanému cieľu.

Objavom v lete 2011 sme dosiahli dĺžku Prosieckej jaskyne 260 m. 200 m od vchodu končila Chodba na riečisko neprielezne, no získali sme až 2 perspektívne miesta na pokračovanie. Nadol viedli 2 pukliny s prievanom. Z hora tiekol malý pramienok vody po sintrovom náteku. Hukot prievanu nás však upozornil na malú dierku v strope, do ktorej sa zmestila len ruka. Najskôr sme však začali rozširovať prvú puklinu nadol, ktorá nás po 15 kopáčskych akciách doviedla do Čistej sienky, Vodou vymytá sienka po postupe 26 m opäť končí neprieleznou úžinou v strope s prievanom. Na jar sa objavuje pred Čistou sienkou vodný tok až do prietoku 8 l/s, ktorý po ôsmych metroch vteká do sifónika. Zatápanie týchto priestorov nás usmernilo na horné pracovisko – Hučiaci komínik.
Bola to nová výzva – vŕtať malú dierku nad hlavou. Z jaskyne som chodil ako mlynár – biely od vápenného prachu. Strmý 3 metrový úsek neskôr prešiel do 2 metrovej horizontálnej chodbičky. Všetok materiál z Hučiaceho komínika sme hádzali do 2 m priepasti, z ktorej sme ho transportovali v 10 l kanistríkoch na 50 až 60 m do Objavnej sienky. Väčšina nakopaného materiálu padala do prvej pukliny nadol. Aby sme zabránili jej úplnému zasypaniu, inštalovali sme pod Hučiaci komínik plošinu z dosiek, ktorá zachytávala padajúci materiál a zároveň poslúžila na ľahší výstup do komínika. Ako podpera pod dosky poslúžili polámané vrtáky zakotvené do steny, ktorých som pripravil dostatočné množstvo. V rokoch 2009 až 2013 som v jaskyni zlomil 35 vrtákov priemeru 12 mm. V lete 2013 to už bolo neúnosné, keď vrták nevydržal ani jednu akciu. Horšie však bolo, že trikrát sa vrták zlomil v hlave vŕtačky a zlomený konček sa nedal vytriasť von, tak som nútene skončil akciu. Až potom som prišiel na to, že je lepšie kúpiť drahé značkové vrtáky (Makita), zvlášť keď vŕtanie začalo prebiehať v útrobách jaskyne. Dosky na plošine pod komínikom sme museli po dvoch mesiacoch vymeniť za hrubšie, lebo pôvodné nevydržali nápor padajúcich skál.
7.12.2012 sme rozširovaním dosiahli koniec Hučiaceho komínika, ktorému sme venovali skoro celý rok 2012 (16 vŕtacích akcií) a ktorý tým pádom prestal hučať. V ten deň sa mi už dávno tak zle nevŕtalo. Okrem spomínaných zlomených dosiek som zlomil aj krátky aj dlhý vrták a tak na konci ostal len veľmi úzky otvor, cez ktorý sa Danielka neprepchala. Ja som si opatrne pozrel vysokú, no úzku sienku v ponožkách kvôli zachovaniu čistoty pred fotením. Pokračujúcu plazivku nahor som už neskúmal, aby som pred odfotením nezničil sintrové náteky.
21.12.2012 som dorozširoval Hučiaci komínik a za ďalšou tesnou plazivkou som nakukol do pekne vyzdobenej Sienky zimného slnovratu, ktorá je celá obalená polomäkkým sintrom bielej až okrovej farby. Znovu by bol hriech bez odfotenia postúpiť.
22.12.2012 fotím so Slávkou nové priestory. Ako s fotením postupujeme, objavíme Žltú chodbu s do žlta sfarbeným sintrom, ktorá končí Priepasťou vzdychov. Zliezam prvé metre priepasti, no do skoro kolmej puklinovej časti hlbokej 7 m si bez lana netrúfnem.

Žltá chodba foto: Juraj Szunyog

Žltá chodba foto: Juraj Szunyog

Priepasť je tesná a steny z polomäkkého sintra sú šmykľavé a nasiaknuté vodou. Ja som si kvôli zachovaniu výzdoby pri fotení vyzliekol atómbordel a tak som sa celý premočil. Vypomstilo sa mi to vonku na mraze. Nad Priepasťou vzdychov pokračuje ešte puklina nahor a končí neprieleznou plazivkou, ktorá je až o 50 m vyššie ako najnižšie miesto pri Prvom jazierku. V sintri na dne plazivky sú stopy po pazúrikoch hlodavcov. Zrejme sem budú mať skratku z povrchu.
4. 1. 2013 dopĺňa útočnú skupinu Danielka. Do jaskyne sme doniesli 30 m lano na zdolanie Priepasti vzdychov. Nakoniec sa ukázalo, že celá priepasť od kotvenia lana je hlboká len 10 m. Na výstup sme si doniesli ručný blokant. Danielka odetá aj do sedačky sa v najužšej strednej časti priepasti zasekla a dole sa nedostala. Naviac si pri tom roztrhla atómbordel a tentokrát sa premočila ona.

Andrej Galica pri filmovaní v Priepasti vzdychov foto: Martin Szunyog

Andrej Galica pri filmovaní v Priepasti vzdychov foto: Martin Szunyog

Priepasť nakoniec končí v žumpe, avšak smerom na sever pokračuje šikmo nahor plazivka, ktorá prejde do klasickej O-trojkovej šikminy. Zatiaľ je celá jaskyňa založená na šikmých puklinách, ktoré sú aspoň dobré pre orientáciu. Keď vás váľa napravo – idete do masívu, keď naľavo – idete z jaskyne von. Puklina za Priepasťou vzdychov je rozťahaná aj nadol aj nahor s niekoľkými odbočkami. Po 20 metroch ma zastavuje Clona – úzka časť pukliny, ktorá je v najširšom mieste vysoká 25 cm a ja sa skúšam do nej natlačiť. Škoda, že pri sebe nemám kladivo, lebo táto prekážka by sa dala zväčšiť aj ručne. Extrémnu úžinu zdolám na 2. pokus po vyzlečení opasku. Ďalej som už v priamom smere prekážku nenašiel a prvýkrát sa v jaskyni otáčam v pokračujúcej chodbe asi 150 m za clonou!

Na čas sme kopáčske náradie vymenili za DistoX, aby sme vedeli, kde sme a aby sme prípadne našli inú cestu za Priepasť vzdychov, v ktorej sa jaskyniar dokonale zmaľuje a premočí od mäkkého sintra (doteraz sa to nepodarilo).

Bufet I. foto: Juraj Szunyog

Bufet I. foto: Juraj Szunyog

Priepasť vzdychov sme aspoň vystrojili povrazovým rebríkom a stupkami z polámaných vrtákov, no aj tak je to stále najťažšia časť na hlavnej trase jaskyňou a v dlhodobom pláne je aj jej postupné rozširovanie a vystrojenie lepšími stupkami. Po mapovaní sa ukázalo, že cez Hučiaci komínik sme prešli do druhej, vyššej úrovne jaskyne. Spočiatku sme mapovali systematicky od začiatku aj so všetkými odbočkami. Do Speleomítingu 2013 sa nám podarilo dosiahnuť v jaskyni 943 m polygónového ťahu.

pri Bufete I. foto: Juraj Szunyog

pri Bufete I. foto: Juraj Szunyog

Prvú oddychovú sienku za Priepasťou vzdychov sme nazvali Bufet. Sienka založená na krížení chodieb je vzdialená 330 m od vchodu a cesta sem trvá zhruba 1 hodinu. Rýchlosť 6 m/min vyjadruje náročnosť pohybu po jaskyni. V Bufete okrem nás dopĺňal energiu aj plch (3. 5. 2013), ktorý si tu urobil hniezdo zo servítkov a v ňom si vychutnával moju Tatranku. Bufet sa nachádza asi 70 m pod povrchom a tak som nechal plchovi na znak obdivu ešte jednu dobošku. Viac som tam však tohto kamaráta nestretol, no stopy po ňom boli až pri Občasnom sifóne. Zaujímavosťou je, že v nových častiach jaskyne sme nikde nevideli živého netopiera (objavených bolo len niekoľko kostrových pozostatkov na rôznych miestach jaskyne).
Pár metrov za Bufetom sa jaskyňa delí na dve chodby. Horná hlavná chodba je prerušená Občasným sifónom. Pri jeho objave v zime bol sifón úplne suchý, no jeho zatopenie na jar nám znemožnilo pokračovať v mapovaní hlavnou chodbou. Tak sme mapovali dolnú chodbu. Na jej začiatku je Myšacie jazierko (je v ňom zasintrovaná kostra hlodavca, zrejme plcha), ktoré bolo v zime tiež úplne suché. Prechod cez Myšacie jazierko je na začiatku úzky a hrozí v ňom nabratie vody do čižiem. Za jazierkom je niekoľko odbočiek. V priamom smere pokračuje už len nízka plazivka, ktorá nás po vystúpaní dovedie k Lenkinej pukline. Lenkina puklina sa najskôr po jej objave nazvala Prepojovacia puklina, lebo sa cez ňu našla obchádzka do priestorov za Občasným sifónom. Je to v podstate úzka priepasť hlboká 11 m, v ktorej sa pri návrate z jaskyne 22. 6. 2013 zasekla Lenka Jánošíková a spolu so Slávkou sme 3 hodiny bojovali o jej záchranu, no vytiahnuť nahor sa nám ju nepodarilo. Lenka sa nakoniec zachránila podobne ako horolozec Joe Simpson vo filme Pád do ticha (Touching the void), tým, že som overil priechodnosť druhej cesty odspodu a Lenka sa len zošuchla nadol. Myslel som si, že Lenka sa viac v jaskyni neukáže, ale ku podivu požiadala o členstvo v Speleoclube Chočské vrchy.

Sienka letného slnovratu foto: Juraj Szunyog

Sienka letného slnovratu foto: Juraj Szunyog

Na tejto pamätnej 12 hodinovej akcii v podzemí sme skúšali kopať v závale na terajšom najsevernejšom konci jaskyne v Bufete II, ktorý je zatiaľ aj najväčšou sienkou. Hoci je to logický smer do masívu, prievan v ňom nie je a postúpili sme len do neveľkej kaverny zapchatej v úžine sedimentami. Tak sme začali sledovať, kam môže ísť prievan. Zaujímavosťou je, že na vrchu pred Lenkinou puklinou sú dva neprielezné komíniky vzdialené od seba 1 meter a v každom vanie prievan opačným smerom. Jedným dnu a druhým von. Ďalšie prievanové miesta sú v Sienke letného slnovratu – neprielezná puklina nahor a neprielezná plazivka v Spojovacej chodbe. Jedno prievanové miesto je ešte v Čistej sienke, ktorou končí prvá úroveň jaskyne. Tu vanie prievan neprieleznou puklinou v strope, no zatiaľ toto miesto nechávame v zálohe, pretože sa ukázalo, že i keď má potenciál obísť Priepasť vzdychov, tento obchvat by nám cestu veľmi neuľahčil.

Druhá úroveň jaskyne končí Spojovacou chodbou a všetko nasvedčuje tomu, že cez prievanové miesta sa musíme prebojovať nahor do tretej úrovne. Najskôr si však chceme uľahčiť prechod hlavnou trasou na terajší koniec jaskyne rozšírením najťažšieho a najšpinavšieho úseku: Priepasti vzdychov.

Prepojovacia chodba foto: Juraj Szunyog

Prepojovacia chodba foto: Juraj Szunyog

Prosiecka jaskyňa je po zameraní v roku 2013 dlhá 1230 m, no postaviť sa dá len na niekoľkých miestach. Andaházyho dóm pomenovaný podľa prvého jaskyniarskeho priekopníka v Prosieckej doline sme teda zatiaľ nenašli. Keď sa nedá chodiť po stojačky, na prepravu materiálu po jaskyni je najlepšie ťahať kanister. Keď ideme mapovať, beriem malý 10 litrový kanistrík, keď vŕtať, tak väčší 20 l kanister. Veľkosť kanistra je limitovaná šírkou Priepasti vzdychov. Už mám vyskúšané, že kde prejde 20 l kanister, prejdem aj ja. Peťo Holúbek po návšteve jaskyne v rámci Svetového speleologického kongresu v Brne povedal: „táto jaskyňa je boží trest“. Tým je však Prosiecka jaskyňa zaujímavá a nové prekážky nás motivujú na ich prekonávanie. Nie je nič lepšie ako mať v jaskyni niekoľko perspektívnych miest na pokračovanie, naviac s veľkým potenciálom masívu Prosečného. Cieľom nie je len nájsť tretiu jaskynnú úroveň, ale vysnívané podzemné riečisko Prosiečanky.
Na záver musím poďakovať mojej Danielke, ktorá mi vytvára podmienky pre ďalšie napredovanie. Napriek tomu, že sa kvôli náročnej práci často nemôže zúčastniť akcií v podzemí, pripravuje potrebný materiál do jaskyne a je v pohotovosti aj v noci, keď čaká na krátku správu, ktorú jej pošlem po vyfáraní na povrch.

Mapa Prosieckej jaskyne -2 poschodia

Mapa Prosieckej jaskyne -2 poschodia

Literatúra:

  • ANDAHÁZY, P. 1994: Prosiecka dolina a jej okolie. Sinter, 2, 58–60.
  • ANDAHÁZY, P. 1995: Prosiecka dolina a jej okolie (pokračovanie z predchádzajúceho čísla). Sinter, 3, 38–40.
  • HLAVÁČ, J., HOCHMUTH, Z., VOZÁRIK, P., VALAŠTIAK, M. 1983: Exkurzný sprievodca krasom Západných Tatier a Chočských vrchov. Spravodaj SSS, 14, 1, 23 s. príloha.
  • HOCHMUTH, Z. 1971: Krasové javy v Prosieckej doline. Spravodaj SSS, 2, 2, 8–19.
  • SZUNYOG, J. 1998: Jaskyňa O-3 stále láka jaskyniarov. Spravodaj SSS, 29, 2, 16–18.
  • SZUNYOG, J. 2001: Postup v jaskyni O-3 v Prosieckej doline. Spravodaj SSS, 32, 2, 20–23.
  • SZUNYOG, J. 2007: Jaskyňa O-3 a Prievan zdola. Spravodaj SSS, 38, 3, 18–21.
  • SZUNYOG, J. 2011: Objav Prosieckej jaskyne. Spravodaj SSS, 42, 4, 4–9.
  • SZUNYOG, J. 2013: Prosiecka Cave, Chočské vrchy Mts. Bulletin of the SSS, 41-44.