Ferkove občasné správy:
(spracované podľa technického denníka)
Počasie počas akcie:
slnečno a perfektne teplo, sneh sa topil jedna radosť.
Účastníci:
Hanes František, Kupčo Peter
Vo vchode do jaskyne
Naša dnešná pracovná cesta smerovala do Prosieckej doliny. Ráno sme sa mali stretnúť o 7:00. No ako vždy Peťo meškal dobrých 10 min. Cesta autom bola v pohode. Počas nej sme stihli urobiť ešte zopár fotiek na Lipt. Maru.
Pri dorazení do Prosieka sme auto odparkovali hneď za dedinou. Pokým sa Peťo vyťapkal z auta, tak ja som stihol povyberať všetky potrebné veci a zamknúť auto nebyť Peťa, ktorý práve vystupoval. Cesta k jaskyni bola v podobnom rytme. Stále čakanie na Peťa, lebo ten musel vždy niečo obzerať a fotiť, ako keby tu bol prvý krát. Do jaskyniarskeho odevu sme sa preobliekli až pod jaskyňou.
A práve tu sa karta obrátila. Ja som zistil, že som si zabudol v aute čelovku. Skonštatoval som, že na vine je automaticky Peťo, keby sa toľko nešmotkal, tak ja by som nezabudol baterku. Začal som uvažovať pokým sa Peťo preoblečie aj sa vrátim do auta po baterkou. Našťastie Peťo, stále perfektne vybavený mi podal ako vždy pomocnú ruku a z batoha vybral obyčajnú ručnú baterku s pripomienkou, že vydrží svietiť zhruba 30 min. (smiech – bolo to povedané zo žartu). Ďalší problém nastal pri výstupe k jaskyni. Ja som išiel prvý a čiastočne som porušil snehovú vrstvu. Peťo, ktorý nasledoval vo výstupe po mne to už mal čiastočne sťažené. Hneď prvý úsek, kde bolo potrebné prekonať skalný zráz mu dal patrične zabrať. V mokrom snehu a na vlhkej skale prešmykoval na mieste, ako keby mal obuté letné pneumatiky. Nakoniec sa mu to ale predsa len podarilo a úspešne sme sa dostali do jaskyne.
V nej som išiel prvý s tým, že Peťa počkám v Prievanovej sienke, alebo až na konečnej. Cestou som si zaspomínal na svoje jaskyniarske začiatky, keď som do jaskýň chodil iba s ručnou baterkou nepoznajúc vtedy ešte žiadne čelovky.
Keď som dorazil do Prievanovej sienky vybalil som veci (hlavne jedlo) a chcel som pokračovať v ceste. Ale zrazu nastalo čiastočné zatmenie. Najskôr som myslel, že sa mi to iba zdá ale napokon som prišiel k záveru, že Peťova baterka nevydržala ani sľúbených tridsať minút. Vzhľadom na to, že po Peťovi nebolo ani chýru ani slychu, rozhodol som sa ísť zo zhasínajúcou baterkou ďalej až na konečnú. Pripadalo mi to ako keby som si svietil s pokazeným mobilom alebo dvoma až troma svätojánskymi muškami. Baterka vypovedala poslušnosť tesne za studňou a tak som sa rozhodol či som chcel alebo nie, že musím počkať na Peťa. Ten za chvíľu dorazil. Spolu sme dospeli k názoru, že nemá zmysel sa vracať veď predsa máme k dispozícii ešte jednu baterku a čo tam po tom, že sme na ňu dvaja. (veď ani krtko ju nepotrebuje a tiež sa pohybuje v podzemí).
Úlohu sme si rozdelili tak, že pomocou svetla z Peťovej baterky som sa dostal do zadnej časti jaskyne kde sa dalo pracovať a aj po tme napĺňať kanistre a Peťo ich naplnené vynášal. Celkove sme ich týmto spôsobom vyniesli štyri.
Odchod domov
Pracovalo sa jedna radosť, ale kvôli časovej tiesni, ako vždy mojej sme museli prácu ukončiť. Podujal som sa, že pôjdem prvý a skúsim to bez svetla. Išlo to celkom dobre, celú jaskyňu zhruba v dĺžke necelých sto metrov som prešiel po tme. Z jaskyne sme vyšli presne o 12:00. Ešte chvíľu sme sa vyhrievali na slniečku pred jaskyňou a potom sme sa odobrali na cestu domov.
Výsledok akcie:
Vynesené 4 kanistre
