Spravodaj SSS 2/2001
Autor: Juraj Szunyog
Nesmierne úsilie jaskyniarov mnohých generácií o pokus preniknutia do podzemného tajomstva Prosieckej doliny je známe z viacerých článkov. Speleoclub chočské vrchy sa ho rozhodol poodhaliť cez Jaskyňu O-3. Nie preto, že je to najväčšia jaskyňa v Prosieckej doline (zameraním z roku 1997 mala 57 m), ale preto, že na ďalší postup v nej nebolo potrebné používať nevyhnutne trhacie práce, len trpezlivou prácou transportovať sedimenty celou jaskyňou až na povrch. Pretože má jaskyňa hlinité, pomerne rovné dno, na transport sa nám osvädčili 20 l kanistre, ktoré sme ťahali za lanom ako sánky a ktoré sa akurát zmestili do úzkych chodieb. Za tri roky kopania sme von z jaskyne vytiahli viac ako 600 kanistrov materiálu. Vpodstate sme si ale len prehlbovali chodby, aby sa nám lepšie pracovalo. Keď sme už v O-trojke nič nevykopali, hrdili sme sa aspoň tým, že máme prvenstvo v najmenšom jaskynnom dóme, keď naše kopáčky premenovali Prvú plazivku po prehĺbení na Bludný dóm (teraz sa v ňom dá aj čupieť).
Po troch rokoch kopania s medziskládkovým systémom, kedy sme v jaskyni nepostúpili ani centimeter som začal strácať aj členov speleoklubu, ktorí boli ochotní v jaskyni kopať. Dievčatá mi otvorene povedali, že do O-trojky už nevkročia. Vcelku som ich aj chápal. Kopanie v Jaskyni O-3 to boli galeje a pohyb cez plazivkovité pukliny nesmierne obtiažny.
Mne sa však O-trojka stala srdcovou záležitosťou. Zúčastnil som sa v nej na všetkých prácach a možno sa mi ani nepáčila samotná jaskyňa, ale tá perspektíva na objavy! Treba podotknúť, že okolie jaskyne pri Vrátach v Prosieckej doline je nádherné a duša v ňom pookreje. Pár krát, keď som bol z práce vo fabrike vystresovaný a potreboval som poriadny relax, išiel som poobede po práci na bicykli do Prosieka. Do jaskyne som prichádzal okolo piatej a tri hodinky som v jaskyni pokopal. Neurobil som tam sám bohvieaký kus roboty, ale aspoň som mal dobrý pocit z toho, že nenechávam túto perspektívnu lokalitu ležať ľadom. To isté sa udialo aj 11. júla v roku 2000. Najprv som z Bludného dómu vyniesol 6 kanistrov fajného blatíčka. Pracoval som s dvoma 20 litrovými kanistrami tak, že na každý koniec lana som uviazal kanister, potom som sa vyplazil hore a postupne som ich ako sánky ťahal za sebou. Tak som na jeden náročný výstup puklinovou chodbou mohol vytiahnuť až dva kanistre. Potom som si ešte naplnil dva kanistre, ktoré vytiahnem na záver pri výstupe a išiel som na koniec jaskyne s cieľom rozšíriť úzku puklinovú chodbu. Sekáčom a kladivom som skúsil ako pôjde rozširovať puklinu. Išlo to celkom dobre, lebo na dne sa striedajú sintrové vrstvy s hlinou. Na predchádzajúcej akcii 3. 6. 2000 sme prvýkrát po troch rokoch kopania postúpili na konci jaskyne asi o 1 meter a v nadol klesajúcej pukline sa nám objavil zrazu stúpajúci strop. Ide teda o zanesený sifón piesčitou hlinou. V nej bola pri strope dierka ? 6 cm a prievan a hukot cez ňu bol neskutočný. Nedalo mi to a tak som začal poľnou lopatkou rozširovať dierku. Piesčitá hlina sa ľahko odsýpala, nepríjemný bol len veľmi úzky priestor, do ktorého sa zmestila len jedna ruka s lopatkou. Po rozšírení dierky sa prievan stupňoval, až mi začalo byť v premočenej kombinéze zima. To ma len poháňalo k intenzívnejšiemu hrabaniu, nehľadiac na škrípanie piesku medzi zubami. Za chvíľu som narazil na dne na kameň a tak som sa dopracoval k výške plazivky asi štvrť metra. Keď som usúdil, že je to dosť na môj rozmer, nasúkal som sa do diery. Pred sebou som tlačil jednou rukou lopatku, sekáč a kladivo, aby som mal istotu na návrat a druhú ruku som držal za telom, aby som videl dopredu. Hlinu v závere sifóna som už pretlačil na druhú stranu, kde bola mierna depresia. Keď som sa celý zmestil do plazivky, uvidel som pred sebou puklinovú sienku, zatiaľ najväčší to priestor v Jaskyni O-3. Nazval som ju Prievanová sienka a sifón, ktorý som zapchal Prievanový sifón. Zrazu som si uvedomil, že dlho ospevovaný hukot vody počujem za pätami a vpredu je len jaskynné ticho, občas prerušené padnúcou kvapkou. Hochmuth s Holúbekom mali pravdu. Žiadny hukot vodopádu, len prudký prievan, ktorý som teraz pripchal vlastným telom a dostať sa z neho bol problém. Premočená kombinéza sa mi nalepila na steny na mňa kalibrovanej plazivky a chodidlá mi plantali vo vzduchu. Vystretou pravou rukou pred sebou som sa po namáhavom kopaní nevládal potiahnuť a ľavú ruku som mal pritlačenú vzadu pri tele. Mikropohybami som sa po milimetríkoch súkal za objavom. Postaviť sa mi podarilo o 20:27 (čo sa nikde inde v O-3 nedá). Pri pomyslení na objav v jaskyni O-3 sa mi vždy tlačili slzy do očí. Neviem, či ich teraz vysušil studený prievan a len som nemo civel do Prievanovej sienky. Rýchlo som si prebehol sienku šikmého profilu, z ktorej vedie vracajúca sa puklinová chodba nadol. Tá má pre nás nesmierny význam z hľadiska uskladnenia sedimentov, ktoré už nebude treba pracne ťahať von z jaskyne. Celá sienka je obalená blatom, akokeby bola nedávno zaplavená a miestami sa nachádzajú aj blatové stalakmity. Okrem blatových kreácií je tu pár krátkych brčiek a v strede sienky brčko dlhé asi 20 cm, ktoré je prvých 5 cm obalené blatom, čo vyzerá ako hrubší stalaktit. Vracajúca sa puklinová chodba je na konci vymytá vodou do tmavosivého vápenca. Týmto odtokovým kanálom odtekala voda do nižších priestorov, do ktorých je pokračovanie opäť zanesené sedimentami. Dôležitý je ale zatiaľ neprielezný otvor v sienke smerujúci na sever do masívu. Mohutný prievan vanúci z neho hovorí za všetko. Dostať sa cez neho nebude problém – na dne otvoru vysokého asi 20 cm je len hlina a vrstvičky sintra. Nechal som to ale na budúce, lebo jednak mi už bola z prievanu zima, bolo aj dosť hodín a čelovka mi práve zdochla. Z vrecka som vytiahol záložnú batérku na dve tuškové batérky a lopatkou som začal prehlbovať Prievanový sifón, aby som pri návrate nemal problémy.
Návrat na povrch bol pomalý, zvlášť keď ma ešte v Bludnom dóme čakali dva naložené kanistre. Von som sa dostal o 21:30, kde bolo po daždi, ale stále teplejšie ako v jaskyni. Za sprevádzania svätojánskych mušiek som unavený, ale šťastný došiel ku prepadovej vani vodojemu, kde ma čakala kompletná očista, pri ktorej som si až začal uvedomovať ten nádherný pocit z objavu.
Na ďaľších akciách v jaskyni sme zistili, že chodba smerujúca zo sienky za prievanom znovu o-trojkovatie – teda nadobúda šikmý puklinovitý profil známy zo začiatku jaskyne. Práce prehlbovania zasedimentovanej chodby sa postupne presunuli do malej priepastičky zvanej Prievan zdola, kde záleží na šikovnosti jaskyniara ako si dokáže nahrabať blato pod nohami. Ďaľší postup v jaskyni je naviac sťažený silným prievanom, ktorý zalieza pod premočené kombinézy. Po zameraní 13. 8. 2000 sa ukázalo, že cez Prievanový sifón sme sa dostali do paralelnej pukliny rovnakého sklonu aj smeru ako je vstupná puklina, len posunutej o 13 metrov na východ. Jaskyňa teraz dosahuje zameranú dĺžku 85,08 m s deniveláciou 8,91 m. Objavených bolo síce len 25 m, no v Jaskyni O-3 to znamená ako stonásobne viac v Jaskyni mŕtvych netopierov.
Pre náročnosť prác, ktoré predchádzali objavu si každý, kto kopal v Jaskyni O-3 zaslúži byť na čestnom zozname. Počas existencie Speleoclubu Chočské vrchy k nim pribudli dole uvedené mená. Aj keď v Jaskyni O-3 pôsobilo niekoľko nadšencov, ktorí nie sú členmi SSS, každého, kto tu kopal, považujem za jaskyniara.
- Juraj Baláž
- Peter Bebej
- Iveta Brčíková
- Ján Broďáni
- Štefan Gajdoš
- František Hanes
- Pavol Javorek
- Miroslav Jurečka
- Pavol Jurečka
- Alexander Jurík
- Pavol Jurík
- Filip Krakovský
- Pavol Mahút
- Mário Olšavský
- Miriam Oravcová
- Štefan Sališ
- Štefan Sitek
- Peter Sliačan
- Juraj Szunyog
- Slávka Szunyogová
- Ján Tholt
- Katarína Tholtová
- Monika Tholtová
- Miroslav Vanek
PS: pred tromi rokmi odloženú fľašu pri príležitosti začatia kopania v Jaskyni O-3 sme otvorili štyri dni po objave na svadbe nášho jaskyniara Štefana Sališa.
Literatúra:
- SZUNYOG, J.: Jaskyňa O-3 stále láka jaskyniarov. Spravodaj SSS 2/1998, Liptovský Mikuláš 1998, s. 16-18
- HOCHMUTH, Z.: Krasové javy v Prosieckej doline. Spravodaj SSS 2, Liptovský Mikuláš 1971, s. 8-19
- Exkurzný sprievodca krasom Západných Tatier a Chočských vrchov. Spravodaj SSS 1, Liptovský Mikuláš 1983, príloha
- ANDAHÁZY, P.: Prosiecka dolina a jej okolie. Sinter 2/1994, Liptovský Mikuláš s. 58-60 Sinter 3/1995, Liptovský Mikuláš s. 38-40