Výkopové práce Speleoclubu Chočské vrchy

Tento článok bol pripravený na uverejnenie na našej internetovej stránke už na jeseň roku 2008, avšak pre jeho obsiahlosť a množstvo príloh nebolo jednoduché sa do toho pustiť a prvý krát bol uverejnený na internete na jar 2009. Veľmi mi to ani nevadilo, pretože tento materiál sa neustále menil a dopĺňal. Chcem však pri tom ostať aj naďalej a informácie aktualizovať tak, ako budeme v jaskyniach postupovať. Snáď budú zaujímavé nielen pre aktívnych kopáčov z nášho klubu (čo je približne štvrtina z oficiálneho počtu členov) a prinesú inšpiráciu aj pre kopáčov z iných kopateľných lokalít, ktorých je na Slovensku habadej. Ďalším významným podnetom pre uverejnenie článku bolo ocenenie kopáčov z nášho klubu od Zdenka Hochmutha objavným kýblom z jaskyne Skalistý potok na Speleomítingu 2009.

Nemusíte to čítať všetko, najzaujímavejšia je prehľadná tabuľka pre nás prvých 8 najdôležitejších jaskýň a ich jednotlivé mapky s vyznačenými postupmi. Zaujímavá je aj posledná fotka z konca jaskyne, ktorá vie naladiť každého kopáča.

Súhrnný prehľad prvých 8 kopacích lokalít ukazuje tabuľka :

Prečo kopeme

Výkopové práce v jaskyniach sú hlavnou náplňou Speleoclubu Chočské vrchy (SCHV). V Chočských vrchoch sú známe len malé jaskyne a keď z nich chceme mať trochu väčšie, musíme kopať. Jaskyne na severnej strane Chočských vrchov má v správe Oblastná skupina Orava. My chodíme do južnej liptovskej časti. Tu bola našou najväčšou lokalitou Jaskyňa na Smrekove s dĺžkou 115 m, kým ju dlhoročnou kopáčskou aktivitou nepresiahla vo februári 2010 Jaskyňa O-3 ktorá bola po vytúženom objave 2.8.2011 premenovaná na Prosiecku jaskyňu. (zameraná dĺžka 260 m) a poznáme tu len 3 jaskyne s dĺžkou nad 100 m. (ešte Jaskyňa Chladných očí). Preto nečudo, že musíme kopať, ale bez toho by nás to vlastne ani nebavilo a už sa tešíme na najbližšiu akciu. V podstate máme to, čo sme si vykopali. Nejde to ako v niektorých krasových lokalitách, kde je prieskum jaskyne prerušený len krátkodobým prekopaním zúženého alebo zasedimentovaného miesta a kde je možné ukladať nakopaný materiál do strán. Naša činnosť mnohokrát pripomína banskú činnosť pri ktorej najviac úsilia venujeme transportu materiálu a právom sa zaraďujeme medzi kopáčov jaskýň. Pri kopaní až na akumulátorovú vŕtačku nepoužívame zložitú techniku, len jednoduché náradie, ktoré je jaskynnému prostrediu odolné. Ako prepravky na materiál sa nám najlepšie osvedčili plastové kanistre s vyrezaným otvorom na jednej strane, ktoré ťaháme za rúčku pomocou lana alebo len tak za ruku. Na kanistrovú metódu sme neprišli hneď, ale priviedli nás na ňu podmienky v našich jaskyniach, ktoré majú väčšinou rovné dno. V jaskyni O-3 sme v roku 1997 začali prepravovať hlinu v transporťákoch, čo však vyžadovalo veľkú silu a dospelo k zodratiu transporťáka. Skúšali sme aj pekáč, no ten zadŕhal o ostré rohy a materiál z neho vypadával. Až po roku sme takto dospeli k plastovým kanistrom, ktoré získavame na smetiskách, v kontajneroch a inde po spotrebovaní ich pôvodného obsahu (olej, nafta, čistiace prostriedky a iné svinstvo) a ich vyčistení.

Nasleduje aktuálny stav kopacích prác na našich lokalitách, z ktorých pár je aj mimo Chočských vrchov:

Lokality, v ktorých intenzívne kopeme:

1. Prosiecka jaskyňa (Jaskyňa pred Vrátami 3; O-3) – je naším číslom 1 (mapa-rozvinutý rez -SK) (map-extended -EN), (mapa-pôdorys -SK) (map-layout -EN)
2. Jaskyňa V-1 v Prosieckej doline (nad vyvieračkou) (mapa)

Lokality, kde kopeme sem-tam:

3. Jaskyňa Chladných očí – Predný Choč (mapa)
4. Ludrovská jaskyňa – Nízke Tatry (Hučiaky) (mapa)
5. Jaskyňa nad Ižipovcami (Vápencová jaskyňa v Lômoch) – vrch Čereňa (mapa)
6. Jaskyňa na Smrekove – vrch Smrekov nad Lúčkami (mapa)

Lokality, v ktorých kopeme raz za uhorský rok:

7. Sielnická jaskyňa (Jaskyňa pod Liptovským Starhradom č.1) (mapa)
8. Biela jaskyňa – nad Strednou Liptovskou Revúcou (mapa)
9. Závrt Váhanka – pri Liptovskej Osade

Lokality, v ktorých sme kopli len raz:

10. Jaskyňa Blatnačka (V-3) v Prosieckej doline
11. Ponor na Svoradi nad Prosieckou dolinou
12. Závrt nad ponorom na Svoradi
13. Jaskyňa pod lohyňou – Predný Choč
14. Medvedia jaskyňa v Hučiakoch (Nízke Tatry)
15. Prepadlisko na Tlstej hore – Veľká Fatra
16. Jalová priepasť na Tlstej hore – Veľká Fatra

Lokality, v ktorých sme kopali viackrát ale už dávno a sú pre nás kopáčsky neaktuálne:

17. Jaskyňa Hričkov – nad Nižnou Liptovskou Revúcou
18. Prepadlisko Váhanka nad Liptovskou Osadou
19. Závrt Črťaze nad Liptovskou Osadou
20. Jaskyňa v Liskovskom kameňolome (č. 7)

Všeobecne nás kopanie závrtov a prepadlísk moc nebaví, lebo nikdy sme sa v nich nikde nedokopali.

Podrobnejšie informácie o prvých 8. lokalitách:

 

1.    Prosiecka jaskyňa (Jaskyňa pred Vrátami 3; O-3)

Je naša najperspektívnejšia lokalita vďaka možnosti preniknutia na podzemné riečisko Prosiečanky a silnému prievanu (spodný vchod). Práve za túto lokalitu nás na Speleomítingu 2009 ocenil Zdenko Hochmuth objavným kýblom. Pri odovzdávaní ceny povedal, že si myslí, že sme blízko významného objavu, no následovali ešte 2 roky intenzívnych prác, aby sme sa dostali do Objavnej sienky. Ale práve takáto podpora od jaskyniara s veľkým prehľadom a skúseného kopáča nás ubezpečuje, že nie sme blázni, ktorí si vidinu čvachtania po podzemnom riečisku len nahovárajú a spolu s objaviteľskou vášňou nás poháňa vpred.

Ťažko povedať, aká bola pôvodná dĺžka jaskyne, nakoľko v jaskyni kopalo už niekoľko generácií vášnivých kopáčov od tridsiatych rokov minulého storočia:

• Pavol Andaházy (Prosiek) 1929 – 1945
• Ondrej Hugáň (skupina Prosiek) 1946 – 1967
• Kopáč z Ondrašovej asi 1950 – 1956
• OS Ružomberok (Zdenko Hochmuth, peter Patek) 1969 – 1978
• Peter Holúbek – Miroslav Kováčik (Červené vrchy) 1992 – 1993
• Krúžok mladých speleológov pri OS Ružomberok 1991 – 1997
• Speleoclub Chočské vrchy od roku 1997

Ale vyzerá to tak, že každá generácia kopáčov musela kopať vo vzdialenosti 25 m od vchodu, kde je sifónová časť (Bludný dóm), ktorá sa aj prirodzene zasýpa sedimentami. Keď som ja prvýkrát prišiel do jaskyne 29. 6. 1997, tak v tomto mieste bola plazivka na výdych a v úzkych priestoroch sa dalo preplaziť do vzdialenosti 56 m (1,5 m pred Prievanový sifón). Kopáčske práce sme začali s prehlbovaním a rozširovaním najužších miest a do roku 2000 sme v jaskyni nemali žiadny postup. Hlbšie do masívu sme sa dostali až 11. 7. 2000 pri prekopaní Prievanového sifóna a objave Prievanovej sienky – spolu 19 m. Pomocou pre nás bol aj objav neperspektívnej vracajúcej sa chodby Odtokový kanál v dĺžke 9 m, ktorú sme použili ako skládku nakopaného materiálu. Po jej zaplnení sa znovu postup vpred spomalil, lebo bolo potrebné znova všetok nakopaný materiál vynášať von cez 3 medziskládky a neskôr pribudla aj medziskládka pri Prvom jazierku.

Blato a štrk ťaháme medzi skládkami z jaskyne za pomoci 20 l kanistrov a lana. Kanistre sa po niekoľkých desiatkach akcií naspodku prederú a keď už moc zadŕhajú, vymeníme ich za nové. Od Prvého jazierka transportujeme nakopaný materiál do Prievanovej sienky, kde je tretia medziskládka, v malých 10 l kanistroch bez lana len ich tlačením alebo ťahaním. Skaly vynášame ich prehadzovaním až do Sienky kopáčov (2. medziskládka) a odtiaľ aj tie cestujú v 20 l kanistroch cez 1. medziskládku v Bludnom dóme. 10 l kanistre používame na transport sute aj v nových častiach – v Chodbe na riečisko.

Zatiaľ najväčším dielom v jaskyni je vykopanie chodby Prievan zdola v dĺžke 23 m po Prvé jazierko, ktorá bola vykopaná zo šikmej pukliny pôvodnej šírky 15 – 20 cm na veľkosť kľačiaceho strelca. Prievan zdola sme kopali od 21. 8. 2000 do 15. 6. 2008, čo predstavuje 165 akcií a 2300 kanistrov (priemerný postup na akciu je 14 cm). Pritom materiál z prvých 13 m chodby sme ukladali v Odtokovom kanáli. Pri nutnosti vynášať materiál až von vychádza priemerný postup na akciu len 9 cm. Najväčšie spomalenie postupu bolo pri Prvom jazierku, kde sme museli rozšíriť chodbu do väčšieho profilu 1,3 x 1,3 m, aby nás tam na jar nezatápalo. Inak robíme chodbu asi 1 x 1 m. Stále prebiehajú rozširovacie práce najužších miest v začiatočných častiach jaskyne. Približne jedna pätina vrtov tu bola urobená kvôli rozširovaniu.

Vŕtačku som prvý krát použil v tejto jaskyni v roku 2003. Bola to akumulátorová vŕtačka Hilti TE-6, ktorú sa mi nepodarilo zničiť, ale za 5 a pol roka som spotreboval 4 NiCd batérie. Spočiatku som vŕtal diery priemeru 16 mm a občas aj ?8 mm na pyropatróny. Neskôr som prešiel na diery ľahkého kalibru priemeru 12 mm, ktoré na rozširovacie práce postačujú. Na akcie som nosil po 2 ťažké batérie, ktoré spolu vystačili na 5 až 6 dier priemeru 12 mm dlhých 35 cm. Za 5 rokov to bolo 355 takýchto dier v Jaskyni O-3 plus vyše 100 dier v iných jaskyniach. Keď batérie postupne stratili kapacitu, nekupoval som ďalšiu za približne 400,- €, ale na jar 2009 som kúpil novú lacnejšiu vŕtačku Bosch GBH 36 V-Li za 780,- € s dvoma ľahkými lítiovými akumulátormi 2,6 Ah, ku ktorej som prikúpil neznačkovú 2,2 Ah batériu za 148,- €. Takto dokážeme vyvŕtať na akcii 9-12 dier. Počet dier však závisí aj od vŕtaného materiálu a teploty (studeného prievanu). Vo V-1, kde je dolomit a nie je prievan vyvŕtam až 14 dier. Neznačková batéria sa pokazila po 3. mesiacoch. Po reklamácii som dostal novú, ktorá pracuje dodnes. Vŕtačka sa pokazila po 17. mesiacoch po vyvŕtaných 355 dier v Jaskyni O-3 + asi 150 dier v iných jaskyniach. Po reklamačnom servise zatiaľ pracuje, ale v apríli 2011 začala vynechávať (zrejme nejaký kontakt).

Pre silný prievan v jaskyni sme v zasedimentovanom Prievanovom sifóne počúvali hukot podobný vode. Po jeho prekopaní sa hukot prievanu stratil (pri vysokých vodných stavoch v ňom však hučí aj voda z pukliny nadol, ktorá zrejme odteká bočným kanálom pri m.b. 35 pri zatopení jaskyne). Hučanie v chodbe Prievan zdola je už naisto hučaním vody. Tento zvuk prichádza z malej dierky pôvodne priemeru 6 cm, ktorá prichádza sprava za Prvým jazierkom. Najskôr sme začali rozširovať túto tzv. Hučiacu dierku v stene chodby kvôli zvedavosti, odkiaľ to hučí. Potom sme ju rozšírili až po dno chodby, aby sme mohli urobiť odvodnenie občasného toku z Todorokitovej chodby, ktorý v daždivom období spôsobil stúpnutie hladiny Prvého jazierka až o 0,5 m (po Hučiacu dierku) a sťažoval nám pohyb ďalej. Rozširovanie Hučiacej dierky nás dosť zdržalo pri vŕtaní, pretože skala okolo nej nechcela povoliť. Za dierkou sa nachádza puklina smerujúca šikmo nadol široká len 3 cm a zatiaľ tu nebudeme po vode ďalej pátrať. 13.1.2010 som urobil ku Hučiacej dierke ryhu na dne chodby, ktorou som zviedol tok z Todorokitovej chodby do dierky a urobil som bypass Prvého jazierka, takže sa už nemusíme obávať daždivého obdobia. Jaskyňu zatopí už len na jar, kedy dokáže voda stúpnuť až 5 m od hladiny Prvého jazierka (po m.b. 35), pri maximálnom stave vody pozorovanom 17.5.2010 však bola zatopená takmer celá jaskyňa a voda odtekala do pukliny 17 m od vchodu (pri m.b. 6). Prvé jazierko je zatiaľ najnižším miestom jaskyne (-13 m od vchodu), aj keď Hučiaca dierka prichádza z ešte nižších priestorov. Prvé jazierko sa nachádza už 55 m pod povrchom a je len 5 m nad úrovňou povrchovej Prosiečanky.

Za Prvým jazierkom pokračovala nízka plazivka zväčšená na čupiačky (Todorokitová chodba), ktorá mierne stúpa a po 5 m prechádzala neprielezne do prudko stúpajúcej vodou erodovanej pukliny, ktorá po 7m končila ďalším neprielezným miestom pri troch malých jazierkach. Jazierka vznikli v erodovanom vápenci tak, že šikmá vrstva vápenca vytvára hrádzky. Sú napájané potôčikom, ktorý vzniká v mokrom období a v suchom takmer vyschne. Pôvodne bola Jazierková puklina kalibrovaná len na chudého jaskyniara. Jaskyniarky s úžasnejším popredím sa cez ňu nedostali. Preto sme puklinu v kompletnej dĺžke rozširovali. Neprieleznú úžinu nad jedným jazierkom sa podarilo prekonať 30. 1. 2011 a objaviť ďalších 10 m profilom aj smerom takej istej pukliny. Jazierková puklina napokon vyústi do malej sienky 2 x 1,5 x 1,5 m (výška) s mlákou so sintrovými hrádzičkami a niekoľkými brčkami. Sienka je už na horizontálnej úrovni, ktorá prichádza smerom od Prievanovej sienky. Keby sme za Prievanovou sienkou nešli za prievanom nadol ale rovno, možno by sme prišli odtiaľ…

Už 30. 1. 2011 som z Jazierkovej sienky čumel na veľký priestor za neprieleznou zasintrovanou puklinou. Vtedy som si uvedomil, že sme Jaskyňu O-3 zdolali a že končí nekonečné vynášanie materiálu von z jaskyne na vzdialenosť až 126 m! Úzke miesto by prekonala jedna útočná akcia, ale pri objave si zaslúžili byť aj dievčatá, ktoré sa nevedeli prepchať cez extrémne úžiny pred sienkou a tak sme trpezlivo ďalej rozširovali ešte 8 m dlhú puklinu. Ale už od januára 2011 sme vedeli prečo kopeme. Objavnú akciu som naplánoval až na jeseň 2011, kedy je jaskyňa suchšia a je aj menej nejaskyniarskych prác. V júli 2011 však niekto tajne navštívil jaskyňu a pokúšal sa ručne presekať z Jazierkovej sienky do nových priestorov. Vysekal otvor prielezný na chudého jaskyniara, no sám sa cez neho nedostal. Túto skutočnosť sme zistili pri kopáčskej akcii s Danielou 27.7.2011, kedy sme dosiahli desaťtisíci vytiahnutý kanister. Udalosti nabrali rýchly spád. Cez rozšírenú dieru som sa bez problémov dostal na druhú stranu. Za mnou sa tlačila aj Daniela. Prsia ako tak prepchala, no zadok ju nepustil. Tak mi povedala, aby som to prezrel a počúvala, kde sa pohybujem. Objavná sienka je šikmý priestor, kde sa už dá pohybovať vzpriamene a pri ďalšom sondovaní sa do neho zmestí veľa materiálu. Predsa len sme sa dostali do väčších priestorov v Jaskyni O-3 na 440. kopáčskej akcii za celkového vyvŕtania 937 vrtov! Vyzerá to tak, že sme sa napichli na väčšiu chodbu, ktorá sa vracia nahor a po 44 metroch je zasintrovaná. Odtiaľ prievan nejde. Avšak do masívu priamo na sever pokračuje chodba so známym nám prievanom. Po 58 metroch sa Chodba na riečisko zúži a smeruje nahor. Po prekonaní 2 m priepasti nasleduje 3 m dlhá horizontálna plazivka. Za ňou pokračuje už neprielezná plazivka prudko nadol, odkiaľ počuť hukot malého riečiska. Avšak do masívu priamo na sever pokračuje Chodba na riečisko so známym nám prievanom. Chodba má dve úrovne. Dolná blatistá býva zatápaná a je už čiastočne zasypaná prehlbovaním blatistej plazivky za sintrovým jazierkom (m. b. 50). Blata sa zbavujeme až po 58 metroch v pukline nahor (m. b. 57), ktorú sme pre lepší prechod hlavnou trasou rozšírili na dvoch akciách. Po prekonaní 2 m hlbokej priepasti sa rozporom dostávame nahor k 3 m dlhej plazivke (m. b. 60), na rozšírenie ktorej bolo potrebných 10 akcií. Nakopaný materiál končí v 2-metrovej priepasti, ktorá je kompletne zasypaná, čo tiež uľahčuje prechod hlavnou trasou.Za 3 metrovou plazivkou, čo je 200 m od vchodu, sa prievan rozdvojuje na dva smery.

Smerom nadol ide do pukliny, ktorou sa nám podarilo preplaziť ďalej do Čistej sienky (vymytej vodou bez sedimentov) a pridať ešte asi 25 m. Sienka končí zasintrovaným jazierkom, za ktorým kukajú na nás spomedzi sintra dva otvory na ruku (s prievanom). Do sienky sa ale ide cez extrémnu pravouhlú plazivku a tak ju pred zameraním musíme ešte rozšíriť.

Smerom nahor ide prievan do malého komínika, ktorý má šírku asi len 12 cm a tak v ňom prievan hučí. Na jeho začiatku sme už začali s vŕtacími prácami, no pôjde to dosť pomaly. Nakopaný materiál už musíme transportovať až 50 m smerom k Objavnej sienke (našťastie nie až von) a tak už znovu kanistríkujeme.

Za Objavným otvorom sme zamerali 126 m a jaskyňa dosiahla zameranú dĺžku 260 m. Vzhľadom na to, že sa začíname zoznamovať s podzemným systémom Prosieckej doliny, jaskyňa dostala názov Prosiecka jaskyňa. Vchod a úzke priestory pred objavným otvorom budeme naďalej volať O-3.

O-3 patrí medzi naše fyzicky najnáročnejšie lokality a niektorí jaskyniari sa jej z ďaleka vyhýbajú, ale pre mňa je to srdcová záležitosť. Na jar 2008 podobné zaľúbenie nielen do jaskyne našla aj Daniela Kajúchová a tak už sme na jaskyňu minimálne dvaja. Na jeseň 2009 sa k pravidelným piatkovým akciám pridala aj Slávka Szunyogová, občas si príde zamakať Štefan Sitek a Ľubomír Halička. Na výpomoc k nám prídu aj jaskyniari z iných jaskyniarskych klubov (Strážovské vrchy, Turiec, Nicolaus, Červené vrchy). 30. 12. 2011 sme mali česť pracovať so zatiaľ najstrarším kopáčom v Prosieckej jaskyni – 71. ročným Ivanom Trnovským z Prosieka.

Aktuálny stav kopania: Stále dočisťujeme od suťe úzke priestory O-3. Na konci jaskyne kopeme už na dvoch frontoch. Prvú puklinu nadol rozširujeme pred Pravouhlou plazivkou. Zároveň sme začali rozširovať Hučiaci komínik. Suť vynášame do 2 m priepasti, z ktorej ju v 10 l kanistroch prenášame do dier k Objavnej sienke

Posledná fotka z konca jaskyne: Prvá puklina nadol

Kopaný materiál: skaly, sutina, pieskové blato

Medzisklátky: 4 – prvé jazierko, Prievanová sienka, Sienka kopáčov, Bludný dóm

Veci potrebné na kopanie: kanistre 20 l, kanistre 10 l, lano, pajser, sekáč, kladivo, vŕtačka

Prostredie: 3-7°C, väčšinou mokro, studený prievan. Jaskyňa vyschne v zime, zamrzne po Prievanovú sienku (60 m od vchodu).

2.    Jaskyňa V-1

Pre nás mladá lokalita (od jari 2007) sa stala hneď druhou najintenzívnejšou. Prvý v nej kopal Pavol Andaházy v tridsiatych rokoch minulého storočia a pokladal ju za najperspektívnejšiu v Prosieckej doline. Od čias Zdenka Hochmutha, ktorý jaskyňu zameral, bol zasypaný priepasťovitý vchod. Po otvorení vchodu 14. 7. 2007 sme najskôr vypratali od balvanov Ivanovu sienku, aby sme mali priestor na vyťahovanie sedimentov zo Šikmej chodby. Šikmá chodba je úzka puklina, ktorou sa veľmi ťažko plazí nahor. Šmýkaniu tu pridáva aj malý pramienok vody, ktorý väčšinou tečie jednou stranou pukliny. Nádejnejšie to vyzeralo na jej konci, kde sa puklina trochu rozšírila a dalo sa tu počupiačky nakladať napadaný materiál. Po odstránení sedimentov sme zistili, že puklina sa smerom nadol znovu zúži až do neprielezna a pokračuje naspäť do masívu. Je to tá istá puklina, v ktorej sa vytvorila aj Mramorová chodba, len je od nej oddelená nepriepustnými sedimentmi, lebo vodný tok, ktorý na jar preteká Mramorovou chodbou nestečie puklinou nadol, ale ide Mramorovou chodbou cez Ivanovu sienku až do Šikmej chodby a na jej spodku sa vracia späť do masívu. Šikmá chodba dosahuje na spodku takmer hladinu vody vo vyvieračke, takže pracovisko je v mokrom období zatopené. Aj tak tu ešte tvrdohlavo skúšame postúpiť. Zatiaľ sme sa dostali 2 m za posledný merací bod. Keď je v mokrom období Šikmá chodba zatopená, presúvame naše snaženie do Mramorovej chodby, ktorá mierne stúpa smerom do masívu. 1. 4. 2009 sme v jaskyni fotili pomerne silný vodný tok (odhadom 10 l/s) pretekajúci Mramorovou chodbou a je divné, že ani v suchom období nie je v jaskyni prievan. Napriek tomu skúsime ísť v smere pukliny ďalej do masívu. V Mramorovej chodbe zatiaľ prehlbujeme a rozširujeme úzke miesta. Je v nej poukladaných na boky veľa skál po predchádzajúcich generáciách kopáčov, ktorí ich zrejme nevládali vyniesť von a tak to robíme my. Rozhodli sme sa tiež zlikvidovať veľké bloky pri vstupe do Mramorovej chodby z Ivanovej sienky. Tak nám vznikne ľahký prístup hneď na začiatku chodby a priestor na medziskládku materiálu transportovaného z chodby, keďže Ivanova sienka nie je veľmi vhodná na medziskládku, lebo by sme si zasypali Šikmú chodbu. Pre efektívne kopanie a transportovanie materiálu von z jaskyne tu musia pracovať minimálne 4 ľudia, z toho dvaja silní:

Nakladač (Slávka) – nakladá kanistre v Šikmej alebo v Mramorovej chodbe

Ťahač (Juraj) – ťahá kanistre za pomoci lana do Ivanovej sienky, ktorá je zároveň presýpacia stanica kanistrov do kýblov. Presýpacia stanica sa častokrát zmení na prečvachtávaciu kvôli riedkemu blatíčku.

Zdvíhač kýblov – (Vlado, zvaný aj nosič menhirov) – zdvíha kýble nad hlavu v studňovitom vchode a sem tam vyhodí aj nejaký menhir.

Vysýpač (Ivan, prípadne Štefan) – chodí s kýblami von a vysýpa ich pred jaskyňu.

Pozn.: z tejto sľubnej zostavy nám vypadol tento rok Ivan kvôli tenisovému lakťu a Vlado kvôli iným výhovorkám, no nahradili ich Štefan a Daniela.

Aktuálny stav kopania: Od jari 2010 až do konca roku 2010 sme pracovisko nenavštívili kvôli viacnásobnému zatápaniu, ale hlavne nedostatku kopáčov. V januári 2011 sme čistili Ivanovu sienku od skál a blata.

Posledná fotka z konca jaskyne:

1. Šikmá chodba – fotka je robená v deň znovuotvorenia jaskyne 14. 7. 2007. Teraz sú už skaly vynesené a sme už o 2 m ďalej.

2. Mramorová chodba – koniec jaskyne v Mramorovej chodbe je zatiaľ nedotknutý, stále v Mramorovej chodbe rozširujeme úzke miesta.

Kopaný materiál: skaly, sutina, pieskové riedke blato

Medzisklátky: 1 – Ivanova sienka – má však malú kapacitu a šikmé dno a radšej tam materiál nenechávame dlhší čas, lebo voda nám ho vie splaviť naspäť do Šikmej chodby. Teraz vytvárame priestor na medziskládku na začiatku Mramorovej chodby.

Veci potrebné na kopanie: kanistre 15-20 l, kýble, lano, pajser, sekáč, kladivo, záhradkárska lopatka, vŕtačka

Prostredie: 7 °C, väčšinou mokro, bez prievanu, preto relatívne teplo. Jaskyňa vyschne v zime len po studňovitý vchod a strop v Šikmej chodbe.

3.    Jaskyňa chladných očí

Bolo v nej kopané už začiatkom minulého storočia a dokonca postavená mohutná výdreva. Dnes táto výdreva vyzerá ako keby ju niekto vyhodil do vzduchu. Väčšina z nej je pochovanej pod veľkým suťovým svahom v Pulcovej sienke. Ešte pred vznikom SCHV v jaskyni kopali Ľudovít a Štefan Sališovci. Tí vykopali studňovitú sondu hneď za vchodom jaskyne, kde ich lákala hrubá sintrová výzdoba. Dnes už je táto sonda zasypaná štrkom zo závalu pred Pulcovou sienkou (aby sa dalo chodiť z jaskyne), kde sme prvýkrát začali kopať 7. 6. 1997 a hneď sme zával prekopali a objavili Pulcovú sienku. Spočiatku sme štrk z jaskyne vynášali ťahaním starého smaltovaného umývadla, neskôr sme umývadlo položili na podvozok z kočíka, ktorý sa mierne klesajúcou chodbou tlačil ľahko von. Chodba k závalu bola na začiatku nášho kopania na kolenačky, pri obchádzke (m.b.4) bola dokonca neprielezná. Postupne sme chodbu prehlbovali a teraz je v niektorých miestach až na stojáka. V dolnej časti je však užšia a tak v nej už kočík neprejde. Tak sme aj tu prešli na osvedčené plastové kanistre. Na štrku ich však treba často obmieňať, lebo im zoderieme spodok. Najväčší postup v jaskyni zaznamenali bratia Jurečkovci 12. 7. 1999, ktorí sa prekopali na vrchu Pulcovej sienky do Votrelčej chodby smerujúcej do masívu (29 m). Ďalší postup bol: objav Vývrtkovej sienky 4 m a postup za Vývrtkovú sienku 2 m (ešte nie je na mape). Votrelčia chodba je však bez prievanu a na konci sa zužuje. Prievan sa stráca v Pulcovej sienke pod starou výdrevou. Z recesie sme začali kopať 9. 9. 2001 zával aj v Krátkej chodbe a prekopali sme sa do Šušťavej sienky. Pri jej objave bola sienka dlhšia ako dnes (na konci sa zasutila), čomu hovoríme záporný postup. Zatiaľ nie je na mape. Teraz skúšame kopať pod starú výdrevu, kam smeruje prievan, no vyzerá to na nekonečné kopanie vzhľadom na veľký suťový kužeľ nad ňou. Najskôr sme museli na konci Pulcovej sienky odstrániť novšiu, nami postavenú výdrevu z roku 2000 a vyniesť suť spoza nej von. Jaskyňa sa stala srdcovou záležitosťou Ferka Hanesa, ktorý tu v roku 2008 organizoval betónovacie akcie, lebo chcel zabezpečiť vstup do závalu pred Pulcovou sienkou betónovým múrikom. Potom doniesol do jaskyne aj oceľové profily na zabezpečenie závalu v Pulcovej sienke. Ten v zime 2009 držal zmrznutý pokope a tak spolu so Štefanom Sališom sondovali pod suťový kužel.

Aktuálny stav kopania: sondovanie na konci Pulcovej sienky pod suťový kužel, kde bola stará výdreva.

Posledná fotka z konca jaskyne:

1. Vývrtková sienka, za ktorou 2 m končí jaskyňa. Tu sa však nekope.

2. Pohľad pod starú výdrevu, odkiaľ ide prievan

Kopaný materiál: suť, skaly, trochu hliny

Medzisklátky: taká polomedziskládka je pred závalom do Pulcovej sienky

Veci potrebné n a kopanie: kanistre 20 l, poľná lopatka, zašpicatená oceľová tyč. Na štrkovom dne pomôžu nákolenačky

Prostredie: 6 °C, studený prievan po Pulcovú sienku, v Krátkej chodbe po Šušťavú sienku. V zime jaskyňa premŕza po Pulcovú sienku a po Šušťavú sienku (cencúle).

4.    Ludrovská jaskyňa

Je v Nízkych Tatrách v kaňone Hučiaky, ktoré sa nám páčia a aby sme sa sem mohli vracať potrebovali sme lokalitu na kopanie. Vybrali sme si ju z niekoľkých jaskýň v tejto oblasti nie preto, že je najväčšia, ale okrem Medvedej jaskyne v iných jaskyniach nebolo veľmi kde kopnúť. V Medvedej jaskyni sme sondovali v prvej sienke v suťovisku nadol bez výsledku a na konci Medvedej to bez ťažkej techniky nešlo. A tak sme to skúsili na konci Ludrovskej jaskyne v Hornej sienke dňa 17. 6. 2000, hoci tu nie je žiadny prievan. Videli sme len ďalej tiahnuci sa strop a takmer celkom hlinou zasedimentovaný náznak chodby. Na naše prekvapenie sa to stále dalo kopať ďalej. Keď sme si nakopanou hlinou zaplnili Hornú sienku, prekopali sme si skratku do Hlavnej siene, kam to teraz všetko transportujeme v osvedčených kanistroch. Najväčší postup sme mali objavením Katkinej sienky 14 m. Neskôr sme si do Katkinej sienky vykopali skratku aby sme z nej mohli za lanom vyťahovať kanistre. Pomalým prehlbovaním a rozširovaním neprieleznej plazivky smerom do masívu sme sa dostali do Ovenkinej sienky, ktorá je temer celá vyplnená sedimentami a na vynášaní ktorých teraz pracujeme. Vŕtačku bolo potrebné použiť na skratku do Hornej sienky, ktorá má názov aj Ježko podľa 8 mm tyčiek zapichnutých do dier pri používaní pyropatrón (dnes už odstránených) a zúženinu pred Ovenkinou sienkou. Motorom na kopanie v jaskyni sú hlavne Tholtovci z Ludrovej, ktorí tu zorganizovali aj niekoľko celovíkendových akcií (v portáli sa dá prespať).

Aktuálny stav kopania:Za pomoci vŕtačky si rozširujeme vstup do Ovenkinej sienky a vynášame skaly a blato v kanistroch postupne až do Hlavnej siene.

Posledná fotka z konca jaskyne:Chodbička vysoká 30 cm do Ovenkinej sienky, ktorou teraz končí jaskyňa

Kopaný materiál: mazľavé blato, skaly

Medzisklátky: 2 – Katkina sienka, Horná sienka

Veci potrebné na kopanie: kanistre 20 l, lano, poľná lopatka, pajser, sekáč, kladivo, vŕtačka

Prostredie: 5,2 °C, bez prievanu. Vlhko s mazľavým blatom. V zime zamrzne len portál jaskyne (ľadové stalagmity).

5.    Jaskyňa nad Ižipovcami

Pred nami kopali v jaskyni jaskyniarskí nadšenci z Ižipoviec niekedy v 70. rokoch minulého storočia, po ktorých sme v jaskyni našli drôt z lanovky a kýbel a v roku 2010 aj prehrdzavený plechový kahan. Zanechali po sebe aj ryhu vykopanú v smere sklonu do útrob jaskyne, kde sa popod stropom černie možné pokračovanie. V nej bola postavená aj lanovka, končiaca v strede sienky. Kopáči však materiál nevynášali von, ale sypali ho po kraji sienky.

My sme si dlho nechávali lokalitu na horšie časy. Tie nastali s pohotovosťou v práci, kedy musím byť dostupný na mobile neďaleko od Ružomberka a nesmiem zaliesť hlboko do jaskyne. Prvý krát sme si tu zakopali na konci sondy (pôvodnej ryhy) 24. 9. 2006 a v kanistroch ťahali materiál von. V kopanej suti sme začali neskôr nachádzať črepy hlinených nádob, preto sme na výskum zavolali archeológa Mariána Sojáka. Ten určil 4 kultúrne obdobia, najstaršie Eneolit, badenská kultúra (3000-2500 r. pred Kr.). Najviac črepov sa ale našlo v strede sienky, kde boli vykopané aj 2 archeologické sondy. Tie ukázali pôvodné dno jaskyne, ktoré je tak 1,8 – 2 m pod stropom. Jaskyňa bola pôvodne vysoká len na čupiačky, no pri vyprázdnení sedimentov v okolí archeologickej sondy, ktorú sme využili na prehĺbenie ryhy do jaskyne, sa tu dá aj stáť. S dovolením archeológa môžeme pokračovať v tejto kopáčskej sonde do útrob jaskyne, kde už hlinené črepy nie sú. Zatiaľ sme sa dostali 2 m za spit starej lanovky. Zároveň sme využili jednu archeologickú sondu, v ktorej nič nebolo nájdené a prehĺbili a spojili s ňou ryhu. Uvažovali sme aj o otvorení ďalšieho pracoviska s fúrikom, hoci mierne do kopca by to išlo s fúrikom ťažko. Nespevnené steny ryhy nám však do nej padali a trochu ju prisypali.

Pri našej návšteve 3.1.2009 vybehla z jaskyne líška ale nie známym vchodom, ale 5 m východnejšie, kde sme našli len 15 cm dierku. Líška hrabala druhý východ z jaskyne už 24.5.2008, keď sme my hrabali na konci jaskyne. Vtedy sme ešte nevedeli, že ide o líšku, len sme počuli jej hrabanie. Podobne by mohla líška vybehnúť aj západnejšie od hlavného vchodu pomedzi skaly, keďže jaskyňa má charakter plochej siene , ktorá by bez zasypania sedimentami z južnej strany vyzerala ako široký nízky portál. Pôdorysne bola líščia dierka bližšie ku kopanému koncu jaskyne a tak skrsla myšlienka vykopať tu nový vchod. Líščí vchod sme začali kopať 8.2.2009 a od líščej dierky sme ho posunuli ešte o 1,5 m na východ. Keďže strop jaskyne sa tu nachádza 2 m pod svahom, vykopali sme vonku poriadny zárez, aby sme vstupovali do jaskyne skoro horizontálne, kvôli ľahšiemu vynášaniu sedimentov. A tak fúrik využijeme aspoň vonku na presun hliny a kameňov v tomto záreze. Vstup do Líščieho vchodu sme dokopali až 4.4.2010 po celkovom vynesení 322 fúrikov. Vtedy Daniela našla napravo vo vchode (1m v jaskyni) prehrdzavený plechový kahan po predchádzajúcich kopáčoch. Buď sa už oni pokúšali v tomto mieste kopať, alebo to tam doniesla líška. Po otvorení Líščieho vchodu vznikol v jaskyni prievan k pôvodnému vchodu. Jaskyňa v zime 2010 premrzla a zo stropu odpadla tenká vrstva mäkkého sintra aj s meracím bodom č.3.Cez Líščí vchod sa prvý krát podarilo preplaziť z jaskyne Martinovi Szunyogovi dňa 14. 8. 2010.

Aktuálny stav kopania: prehlbovanie dna 0,5 m v jaskyni od Líščieho vchodu. Teraz už len oceľovými tyčami a poľnou lopatkou, keďže lopatu a čakan nám zobrali naši fandovia.

Posledná fotka z konca jaskyne: Koniec ryhy, v ktorej prehlbujeme dno.

Kopaný materiál: vápencová biela suť, skaly, trochu hliny

Medzisklátky: nie sú

Veci potrebné na kopanie: kanistre 20 l a väčšie, poľná lopatka, zašpicatená oceľová tyč, lano, krompáč

Prostredie: 7 °C, bez prievanu, teplá jaskyňa. Stred sienky vyschne v lete, lebo do nej svieti cez vchod slnko. V jaskyni je občas smrad po líške, ktorá tu zanecháva v jamkách výkaly a raz bola v jaskyni aj s nami (počuli sme hrabanie pre nás v neprielezných častiach jaskyne), kým si nevyhrabala nový únikový východ 5 m východne od hlavného vchodu.

6.    Jaskyňa na Smrekove

Prvý pokus o kopanie vrámci Speleoclubu Chočské vrchy tu predviedli Szunyogovci 18.11.1995 v Modrej chodbe (Chodba idúca rovno do masívu z Hlavnej siene). Vtedy sme presunuli 12 kýblov blata z konca chodby do Hlavnej siene. Nezabudnem na to, že som sa pri kopaní úplne premočil a vonku na mraze som skoro zamrzol. Neskôr sme do chodby doniesli jeden kanister, ale viac sme tam nekopali.

Návrat na lokalitu podnietil Štefan Sitek, ktorého napadlo vyčistiť mierne stúpajúcu vstupnú chodbu od sedimentov za pomoci fúrika a zväčšiť ju nastojáka. Od 12. mája 2007 sme tam uskutočnili 8 akcií a vyniesli von 284 fúrikov. Pri kopaní sme našli aj zvieracie kosti, zub malého medveďa a skamenelého slimáka. Kopaním sme prehĺbili vstupnú chodbu v dĺžke 7 m a dostali sme sa 1 m za najnižšie miesto chodby, kde sa predtým dalo len plaziť. Čím viac sa blížime k Hlavnej sieni (ešte asi 3 m), tým viac sa stretávame s veľkými skalami, na ktorých sme zlomili už 3 poriská na čakanoch. Jednu veľkú skalu ani nevládzeme vygúľať von z jaskyne a tak ju budeme musieť niekedy rozbiť na menšie kusy.

Posledná fotka z konca jaskyne: Fotka nie je z konca jaskyne, ale z konca prehlbovaného úseku – Hlavnej chodby. Ide o najnižšie miesto chodby (Trojuholník), ktorý je už prehĺbený na stojáka a za ktorým sme už 1 m ďalej.

Aktuálny stav kopania: prehlbovanie vstupnej chodby 3 m pred Hlavnou sieňou. Vykopaný veľký balvan ako stôl leží zatiaľ naboku v chodbe.

Kopaný materiál: mazľavé blato, skaly

Medzisklátky: nie sú

Veci potrebné na kopanie: fúrik, lopata, krompáč, veľký pajser, sekáč, kladivo, onedlho aj vŕtačka

Prostredie: 6 °C, bez prievanu, preto relatívne teplo. Hlavná sieň je už stále mokrá, vstupná chodba v zime vyschýňa.

7.    Sielnická jaskyňa (Jaskyňa pod Liptovským starhradom č. 1)

Je lokalita vo veľmi peknom prostredí nenájdenom turistami, ktorí vylezú na hrad, ale nechodia pod skalné bralo. Zážitkom je prísť do jaskyne v zime (napr. na bežkách alebo skialpinistických lyžiach). Výhodou je aj teplý prameň v Kalamenoch (32 °C), kde sa dá mastné blato z jaskyne dobre umyť. Prvým známym kopáčom v jaskyni bol Štefan Sitek ešte pred založením SCHV. Pôvodne sa jaskyňa skladala len zo vstupnej chodby a Hlavnej sienky. Štefan začal sondovať v chodbe smerom do masívu (Bahenná plazivka) temer až po strop vyplnenej mazľavým blatom. Našiel pritom medenú trojnožku z 18. storočia uloženú v jaskyniarskom múzeu v L. Mikuláši. V jaskyni sme začali kopať krátko po založení SCHV v Bahennej plazivke na vrchu šmýkačky dňa 15. 5. 1994 (m.b. 8). Vtedy ma to chytilo a tým aj začala moja kariéra jaskynného kopáča. Popri kopaní do masívu sme si prehlbovali aj dno v Hlavnej sienke, kde sme nachádzali kosti zvierat (medveď, vlk, líška, srnec, slimák-teda ulity). Pri prehlbovaní dna, narazil Štefan Sališ 24. 1. 1998 na vstup do Bahennej sienky, ktorá je aj najväčším postupom v jaskyni (13 m). V Bahennej sienke sme skúsili urobiť sondu smerom do masívu, no množstvo hlinitých sedimentov nás od toho odradilo. Už v roku 1997 nám začala Bahenná plazivka O-trojkovatieť, to znamená, že oválny profil sa po 12 m mení na šikmú úzku puklinu. Tak sme skúsili kopať smerom doprava nahor, kde bola puklina širšia. Aj tá sa však postupne zužuje a je na hranici prieleznosti. Stále je vyplnená hlinou. V roku 2002 sme otvorili v jaskyni novú tzv. Južnú sondu, v ktorej sme postúpili asi 2 m. Sonda je však nepríjemná, lebo v nej kvapká voda a v zime je zamrznutá.

V tejto jaskyni som vôbec prvýkrát použil vŕtačku na kopanie 13. 3. 1999. Bola to 24 V Boschka GWS, s ktorou sa mi podarilo navŕtať jednu 10 cm dlhú dieru priemeru 8 mm a rozpoliť veľkú skalu v Hlavnej sienke pyropatrónkou Hilti.

V jaskyni sme dlho používali na vynášanie len kýble, nakoľko vstupná chodba nemá rovné dno. Neskôr sme na transport z konca Bahennej plazivky začali používať kanister, ktorý sme v Hlavnej sienke presypali do kýbla.

Aktuálny stav kopania: Do jaskyne chodíme už len občas na relaxačné kopanie.

Posledná fotka z konca jaskyne: Koniec Bahennej plazivky, ktorá O-trojkovatie.

Kopaný materiál: mazľavé blato, skaly

Medzisklátky: 1 – v Hlavnej sienke

Veci potrebné na kopanie:  kýble, kanister 20 l, kanister 10 l, poľná lopatka, pajser

Prostredie: 6 °C, bez prievanu, pomerne teplo. Mazľavé blato. V zime zamrzne Hlavná sienka (cencúle).

8.    Biela jaskyňa

Nachádza sa vo Veľkej Fatre nad Liptovskými Revúcami. Je to pekná jaskyňa s veľkým vchodom a sieňou na stojáka, druhou menšou sieňou na stojáka, tretou sienkou na čupiačky a štvrtou vykopanou na ležiačky. Po zmapovaní jaskyne sme začali kopanie na konci jaskyne v roku 1996. Na vyťahovanie blata sme používali smaltované umývadlo, keďže kanistre ešte neboli známe. Lokalita sa stala príťažlivou pre bratov Juríkovcov, ktorí tu boli sami na dvoch kopáčskych akciách a prekopali sa do malej sienky celej zaplnenej blatom (dá sa v nej len ležať). Túto sienku sme nazvali Sienka sklamania a lokalitu sme prakticky opustili a kopali sme tu už len raz v roku 2004 a to sme len vyniesli nakopané blato zo Strednej sienky von, aby sme ju upratali do pôvodnej podoby. Pre ďalší postup, ktorý nie je zaručený by bolo treba vyniesť množstvo blata zo Sienky sklamania. Pred sienkou sklamania sa v mokrom období vytvára v plazivke mláka.

Aktuálny stav kopania: Momentálne sa na lokalite nepracuje.

Posledná fotka z konca jaskyne: Prielez do Sienky sklamania, ktorá je len trochu širšou plazivkou

Kopaný materiál: mazľavé blato

Medzisklátky: 1 – v druhej sienke

Veci potrebné na kopanie: umývadlo (kanister 20 l), lano, poľná lopatka

Prostredie: 5 °C, bez prievanu, pomerne teplo. Mazľavé blato. V zime zamrzne vstupná sienka (cencúle).

A na záver:

Ak má niekto oblasť kde sa nedá kopať, čo pochybujem, alebo chce s nami zažiť romantiku kopania (v našom klube je aj veľa dievčat), radi ho privítame medzi sebou. Za odreagovanie a nabratie svalov sa u nás neplatí tak ako vo fitnescentre. A dokonca to nie je ani časovo obmedzené a rovnako to nezávisí od vonkajších podmienok. My kopeme v zime aj v lete, cez deň aj v noci, za slnka aj za dažďa…