18.12.2010
Do Tichej doliny sme sa vybrali večer 17.12.2010 z Tábora na lyžiach. V silnom mraze -22°C pod mesiačikom sme po 2,5 hodinovom pochode s ťažkými ruksakmi dorazili na hornú chatku v Zadnej Tichej. Po zakúrení v chatke sme zistili, že sme vydymili celé horné poschodie, lebo komín bol pod snehom a tak ho Očko išiel na strechu vyhrabať. Potom sme kúrili čo pec dala, no k plusovej teplote v chatke sme sa ešte dlho nedostali a tak noc aj ráno bolo chladné. Zohrial nás až výstup ku vchodu G-6. Mne padli z lyží obidva pásy a v silnom mraze sa nedali nalepiť ani rezervné a tak som si vyšľapal hore s lyžami na ruksaku brodením a prepadávaním niekedy až po pás. Jano zatiaľ vyhrabal pred vchodom plošinku aj s lavičkou. Keďže začalo snežiť, najesť sme sa išli dnu do prvej sienky Tichej jaskyne a sedeli sme na drevách pre výdrevu. 3 drevá sme zobrali zo sebou po rázcestie. Ja s Očkom sme mali za cieľ zamerať Zával a dotiahnuť tak dĺžku jaskyne do 400 m. Jano s Peťom rozširovali Zával smerom doľava za prievanom. Pre stabilizovanie bodov sme nemali vŕtačku a tak sme označovali body nalepovaním žltej plastelíny. Po meraní nám už bola zima a tak sa Očko zapojil do ťahania kanistrov a ja som išiel pre zohriatie preniesť 3 drevá od rázcestia do Patekovho dómu. Medzitým sa kopáči v závale prebojovali s benzínovou vŕtačkou k miestu, kde viseli zprava veľké kamene. Jano zahlásil: „Ďuri, ty si ešte slobodný a tak sa tam choď pozrieť.“ Ochotne som išiel už kvôli zahriatiu. Skaly vyzerali dosť pevne a tak som popod ne preliezol do ďalšieho priestoru, kde bolo vidno za neprielezným okienkom sienku tak 2 x 2 m. Jano mi podal vŕtačku na jeho rozšírenie. Po jednom vrte a kladivu sme sa dostali do sienky, kde sa najskôr nejavilo nejaké pokračovanie a prievan išiel z puklín zdola. Dohora išla ako-tak prielezná šikmá puklina ktorá vyústila do ďalšieho okienka a za ňou ešte väčsia sienka! Po odhádzaní pár skál bolo okienko prielezné a tak som sa tam hneď natlačil. Hneď som volal na Jana, aby sa aj on prišiel pozrieť. Začalo to vyzerať sľubne. Zrazu priestor prešiel do nízkej chodby širokej 4 m so sintrovou výzdobou. Choba asi po 25 m skončila znížením. Na druhú stranu ale išla dohora okrúhla chodba so žulovými okrúhliakmi. Jej zníženie sa dalo prehrabať. Bola to už krásna riečna chodba, ktorá prešla po pár metroch do meandra vyúsťujúceho do dómu širokého len 5 – 6 metrov, ale vysokého asi 15 m. Meander do nej vhupol vo výške asi 10 m. Postupne sme sa všetci stretli pri tomto stupni, lebo ďalej sa bez lana nedalo ísť a gratulovali si k objavu. Dôležité, že sme z rozbitého závalu prešli do kompaktnej riečnej chodby, z ktorej bolo cítiť ďalšiu perspektívu postupu do hlbín pod hrebeň Červených vrchov.
Účastníci: Ján Šmoll, Ľubomír Očkaik, Peter Imrich, Juraj Szunyog
autor: Juraj Szunyog
